Dominik Tatarka - Prútené kreslá
Drahá Jarmila, keď takto sedíme a hľadíme na more, oddychujeme, i od seba oddychujeme. Povedzte, načo vám pred oči natŕčať svoju spustošenú fasádu alebo tiesniť vás svojím pohľadom? Počúvať toho druhého znamená dávať mu voľnosť k rozletu, znamená sústreďovať sa naňho, vrývať si na večné veky do pamäti všetkých zmyslov milého človeka, aby si ho aj naše prsty, oči, uši, celé naše telo zapamätali natoľko, aby nám ho v mysli nezatienila, nerozpustila najbližšia príhoda.
Keď nocujem po hoteloch a započúvam sa do prázdnoty, to ju počúvam a divím sa a neviem sa vynadiviť, že i také ženy sú na svete.
Myslím na vás - to nie je prázdne slovo.
Drahá Jarmila, skúste a presvedčíte sa: Keď hľadíte do diaľky ako teraz a poviete hocičo - Krásny večer, obyčajné slová majú hneď iný, hlbší význam. A keby ste povedali: Bartolomej, Bartolomej, i keby ste povedali čo len: pán Slzička, váš hlas dostane hĺbku, snivú zahmlenosť, sviežosť, chvenie, takže naozaj ani ja, čudná včerajšia existencia, do smrti na tento večer nezabudnem. Slovo do diaľky povedané celkom ináč toho druhého rozochvieva, ako slovo povedané so stola alebo do tváre.
Darmo, lásku si treba zaslúžiť.
Ale o tom inokedy.