Dušan Mitana - Psie dni
12. 10. 2010
Boli to psie dni. Skutočne nepoznám výstižnejšie pomenovanie. Našiel som ho náhodou vo francúzskom slovníku. Stálo tam – canicule – psie dni (čas najväčších horúčav).
Na kúpalisko sa mi nechcelo ísť, rozhodol som sa, že vyhľadám nejaké osamelé miesto pri rieke. Kráčal som k zastávke autobusu, keď do mňa vrazil asi tridsaťročný muž, zamrmlal niečo na ospravedlnenie a ponáhľal sa ďalej. Ani neviem, prečo som sa obrátil a nepokračoval som v ceste. Zaujal ma asi výraz tváre, lebo sa nijako nezhodoval s týmto malátnym popoludním, keď je každý rád, že sa nemusí hýbať, áno, aj v tom, že sa ponáhľal, pramenil hádam môj mimovoľný záujem. Tvár mal červenú, spotenú a pery pevne, zlostne zomknuté; ten kontrast – bol zadychčaný, takže by mal dýchať s otvorenými ústami – akoby od zlosti zabudol normálne dýchať. Jednoducho, obrátil som sa a šiel som pár krokov za ním. Keby som bol vedel, do čoho sa dostanem, určite by som bol pokračoval v ceste; nemusel by som sa teraz zaoberať príčinami smrti neznámeho muža. Som v hlúpej situácii. Viem, že k ničomu neprídem, viem, že všetko ostane iba v oblasti hypotéz, viem, že ostanú iba dohady. Ale napriek tomu mi ešte hodnú chvíľu potrvá, kým dokážem na všetko zabudnúť. Najhoršie je to, že zhodou okolností, alebo riadením osudu, som jedinou nezainteresovanou osobou, ktorá vie, že smrť starého muža súvisí s epizódou, vlastne s incidentom, do ktorého som sa zamiešal vtedy, keď som sa otočil za tým tridsaťročným chlapíkom, ktorý do mňa vrazil. On pozná celé tajomstvo, ja iba jeho časť. Som na prahu tajomstva a viem, že tento prah nikdy neprekročím, preto ma to tak dráždi. Viem, že tajomstvo ostane nevyjasnené, lebo jeden muž je mŕtvy a druhý sa vo vlastnom záujme vystríha objasniť ho. Napokon, som presvedčený, že zmizol a nikdy viac sa s ním nestretnem.
Muž, ktorý do mňa vrazil a za ktorým som sa otočil, dobehol osamelého staršieho pána, ktorý mi pripomínal môjho profesora dejepisu. Starý pán vyzeral prekvapene, a ako som postrehol, poriadne vystrašene. Bolo však jasné, že sa poznajú. Starý pán mu ponúkol pravicu, ale ten druhý si to nevšimol, takže som poľutoval starého pána, ktorý sa to snažil nešikovne zamaskovať poškriabaním na hlave. Bol som od nich asi na pätnásť metrov a v celej ulici (úzka zastrčená ulička medzi starými domami) nebolo ani nohy. Mladší muž bol rozhorčený a starý pán sa ho snažil upokojovať. Zdalo sa mi, že mladší niečo pýta od starého pána, ale ten to buď nemá, alebo mu to nechce dať, pretože ustavične krčil plecami a krútil hlavou; bolo to viac ospravedlňovanie ako odmietanie. Vtedy mu úplne neočakávane mladší muž vylepil zaucho. Starý pán sa ani nepokúsil o odpor, nie o odpor, ani o obranu; vôbec nezdvihol ruku, aby si aspoň pohladil tvár. Vyzeralo to, že facku očakával a dostal ju úplne zaslúžene. Keď mu mladší strelil druhé zaucho, rozbehol som sa k nim.
Nepamätám si už presne, čo som hovoril, viem iba, že som sa postavil medzi nich, a najviac ma prekvapilo, že z môjho zásahu bol oveľa viac vystrašený starý pán ako jeho protivník. Prosil ma, aby som do toho nezasahoval, že je to ich vec, prosil ma, aby som ich nechal samých. Mladší muž stál počas celej mojej intervencie opodiaľ s rukami vo vreckách a sebaisto, pohŕdavo sa usmieval; nevedel som, či nado mnou, alebo nad očividným strachom starého pána.
Priznám sa, že to trocha urazilo moju samoľúbosť, cítil som sa istým spôsobom zosmiešnený, a tak som bez slova odišiel, nazlostený na starého dedka, ktorý pohrdol mojou pomocou. Onedlho, v autobuse, ktorý ma viezol za mesto k vode, som si už vyčítal svoju samoľúbosť, ale napriek tomu som sa nemohol úplne zbaviť zlosti.
Našiel som si osamotené miesto, kde bola rieka ešte nezregulovaná. Z vody trčali ostré skaly, na brehu sa povaľovali prázdne plechové sudy od oleja. Vyzliekol som sa a vliezol do vody. Nemohol som sa vrhnúť do chladivých vĺn, lebo by som si určite roztrhol brucho na skrytej, číhajúcej skale. Opatrne som vyhmatával chodidlami cestu, ktorá ma dovedie do bezpečnej hlbiny. Skaly boli zradne slizké, keby som sa pošmykol, noha by sa dostala do úzkej medzery a zlomila by sa s prasknutím, utlmeným vodou; nad hladinou by nič netušili; zistili by to, až keby sa noha vynorila; krvavé mäso, prebodnuté niekoľkými íverčekmi kostí.
Doplával som do stredu rieky a pocítil som mocný, neodolateľný prúd, ktorým som sa nechal unášať. Najradšej by som sa bol nechal niesť, stále a stále, najradšej by som bol splynul s týmto živlom, najradšej by som sa bol oddal rieke a vyústil do mora, dostal som však chuť na cigaretu. Začal som plávať k ľavému brehu, mocnými rozmachmi som pretínal hladinu, namáhavo som čelil prudkému toku, ktorý ma nechcel pustiť zo svojich pazúrov.
Zadychčaný som vystúpil na breh. Ruky, nohy, celé telo sa mi chvelo od námahy. Rozbehol som sa po nábreží. Horúci chodník hrial mokré chodidlá, čoskoro ich osušil. Aj telo o chvíľu uschlo v ťažkom, hustom, páliacom vzduchu. Únava ma prešla, vychutnával som radosť z brehu, zo sviežeho vánku, ktorý vyčarovalo z páliacej clony moje pohybujúce sa telo.
Urobil som si lôžko z ploských skál, vyzliekol som sa donaha a ľahol som si na rozpálené kamene. Popálili mi kožu, vyskočil som, nabral do dlaní vodu a pokrstil som ňou tie nemé tváre, ktoré pri stretnutí s vodou ožili a podráždene zasyčali. Opäť som si ľahol a s nevýslovným pôžitkom som vyfajčil jednu za druhou tri cigarety. Fajčil som so zatvorenými očami, studená voda mi umývala chodidlá, cítil som stiahnutú kožu na celom tele a najviac na tvári; akoby sa scvrkla, vysušila; tiesnila rozpínajúce sa svalstvo.
Neviem, kedy som zaspal. Prebralo ma hučanie vĺn, rozbíjajúcich sa o skaly. Striasol som sa pod spŕškami chladivej vody. Proti prúdu plával veľký vlečniak s rozviatou trojfarebnou zástavou. Z paluby si ma prezerali ďalekohľadom. Rozzúrene som im zahrozil, ale oni si to zle vysvetlili a priateľsky odkývali. Hladina sa pomaly upokojovala. Sklonil som hlavu do jej úrovne a videl som bezhraničnú pláň, trblietajúcu sa v slnku, ktorá prechádzala v diaľke v belasú oblohu. Obzor zmizol, všetko sa navzájom prestupovalo. Bezrozmerné. Voda pokojne, rovnomerne uplývala a ani jej nenapadlo obrátiť sa k prameňu. Hlava ma pálila, krv divo búšila o steny. Hrdlo zovreté od smädu. Ľahol som si dolu bruchom, hlavu strčil do vody. Zdalo sa mi, že voda sa vyparuje pri dotyku s horúcou kožou. Potom som sa napil. Pil som dlhými dúškami a necítil som žiadnu chuť.
Keď som odtrhol ústa od hladiny, zbadal som neďaleko brehu psa, ktorý sa trepal vo vode, akoby sa topil. Nevedel som, či psy vedia plávať; tento sa tuším ešte nestačil naučiť. Chcel som skočiť za ním a vytiahnuť ho, potom som však zbadal dlhú haluz. Podal som mu ju, pes múdro do nej zaťal zuby a dal sa vytiahnuť na breh. Bol malý a tipoval som, že aj mladý; takmer šteňa. Mokrá srsť zlepená, naježená. Triasol sa na celom tele, nevedel som, či od strachu, alebo od zimy. Bol to zrejme jeden z psov odsúdených milosrdnými majiteľmi, ktorí nemajú svedomie zahlušiť svojho nemého priateľa; iba ho odvlečú ďaleko od búdy v nádeji, že nenájde cestu späť. Položil som ho na horúce kamene; nech sa osuší a zohreje. Napadlo mi, že pes nepatrí zrejme nikomu, teda si ho môžem nechať. Veď som mu zachránil život. Chytil som sa tejto myšlienky, usmieval som sa na psa, hladkal som ho, prihováral som sa mu neznámou rečou. Bol som veľmi rád, že konečne budem mať aj ja psa, tak ako všetci susedia. Spriatelím sa s ním, vycvičím ho podľa nejakej príručky pre cvičiteľov psov, neurobíme bez seba ani krok. Nebudem ho ponižovať strážnymi úlohami, spávať bude na mojej posteli. Tak som sa rozradostil, že som si opäť ľahol na chrbát a položil som si psa na prsia. Dôverčivo sa schúlil do klbka a vyhrieval sa na pražiacom slnku. Keď sa osušil, hneď ožil. Zľakol som sa, aby mi pes neodhryzol moje malé zvieratko, scvrknuté, odpočívajúce, schúlené v čiernom húští medzi nohami. Ale pes sa pustil na opačnú stranu. Začal sa vrtieť, liezol mi po prsiach a usadil sa na pleci. Cítil som na krku jeho ňufák, jeho dych, jeho vlhký drapľavý jazyk. Zrazu som sa naľakal, že sa mi môže zahryznúť do krčnej tepny. Až mi celé telo zmeravelo od strachu; po chrbte prebehlo strnulé mrazenie. Chcel som ho chytiť a dať dolu z pleca, ale pri prudkom pohybe som ho pichol do oka. Zavrčal od bolesti a v zmätku mi zahryzol do prsta. Mozog sa mi zastrel zlosťou. Tak ty takto. Za to, že som ťa zachránil. Ozval sa vo mne ľudský pud – vyžadoval som vďačnosť, a keď sa mi jej nedostalo, zavrčal som na psa, vyceril som zuby a zahryzol som mu do krku. Pes sa bránil a pohrýzol ma na líce. Vrátil som mu to. Chvíľu sme sa hrýzli. Medzi zubami som cítil srsť a chrupavku ucha. Potom som zdrapil psa a šmaril som ho do vody. Z poraneného líca tiekla krv. Vypľúval som srsť, zbieral kamene a hádzal som ich do psa, ktorý sa trepal vo vode. Štvrtým kameňom som ho definitívne zlikvidoval. Voda zružovela. Prestal sa trepať, bol už ďaleko a zdalo sa mi, že ho vidím klesať ku dnu.
Znechutený som sa obliekol. Dúfam, že nebol besný, pomyslel som si, a pre istotu som sa rozhodol, že si to idem dať niekde ošetriť.
Keď som vyšiel spoza kríkov, ktoré ma kryli pred prípadnými zvedavými pohľadmi, zbadal som nejakého muža; bol ku mne otočený chrbtom. Práve prehodil akúsi bielu šnúru na hrubý konár jedného stromu. Konce šnúry sa voľne hompáľali, a ako na ne dopadali slnečné lúče, predierajúce sa pomedzi lístie, v nepravidelných intervaloch sa bieloskvúco leskli; bolo mi jasné, že šnúra je úplne nová. Muž bol starý a akýsi vetchý; už vtedy, keď som ho videl od chrbta, sa mi zdal povedomý. Vzápätí som ho spoznal, lebo sa otočil a bezradne sa obzeral okolo seba, akoby hľadal, kto mu pomôže. Kým som sa stačil skryť, už na mňa mával. S nevôľou som vykročil spoza kríkov. Vtedy sa na okamih zarazil, lebo ma spoznal. Nestratil duchaprítomnosť a slušne pozdravil.
„Dnes máme na seba šťastie,“ usmial som sa.
„Prepáčte, že som odmietol vašu pomoc,“ povedal ospravedlňujúco, „dúfam, že ste sa neurazili.“
„Nie, nie,“ protestoval som.
„Aj tak vám aspoň dodatočne ďakujem, vtedy som bol príliš vzrušený.“
„Chápem,“ povedal som. „Myslím, že nie ste zvyknutý dostávať na ulici zauchá.“
„Bol by som rád, keby sme o tej veci už nehovorili,“ povedal prosebne. „Iste chápete...“
„Samozrejme,“ skočil som mu do reči, „nezapálite si?“
„Ďakujem. Fajčím fajku,“ povedal a vytiahol z vrecka fajku v koženom puzdre. „Rád by som vás o niečo požiadal...“ začal okúňavo a pozrel smerom k šnúre.
„Ale to je samozrejmé,“ odvetil som, lebo som vedel, o čo ide. Bolo jasné, že by iba s veľkými ťažkosťami vyliezol na strom a uviazal šnúru o konár.
„Ďakujem,“ povedal, keď videl, že sa ochotne šplhám na strom.
Uviazať šnúru a urobiť slučku mi nerobilo žiadne ťažkosti. Šnúra sa mi síce zdala trochu pritenká, ale nechcel som sa do toho miešať. Mal som so starým pánom už svoje skúsenosti.
„Ste veľmi láskavý,“ povedal, keď dofajčil.
„To nič. Len neviem, na čo si stúpnete,“ povedal som. „Totiž, ja by som vás podvihol k slučke, ale mohli by to kvalifikovať ako vraždu obesením, a to by som nerád.“
„Ó, božechráň, nechcem vám robiť nepríjemnosti.“
Poobzeral sa okolo seba, zbadal sudy od oleja, ktoré ležali na brehu rieky.
„Áno, sú prázdne. To by šlo,“ povedal som.
Spolu sme doniesli jeden sud a postavili sme ho pod slučku. Na bielej košeli starého pána ostala olejová škvrna. Úplne ho to vykoľajilo. Asi mal prísnu ženu. Snažil som sa ho upokojiť, nechcel som, aby odchádzal na druhý svet v duševnej nepohode. Ako-tak sa mi to podarilo. Potom mi podal ruku a povedal, že je rád, že sa so mnou zoznámil. „Skutočne, som veľmi rád, že som spoznal takého milého a ochotného človeka,“ povedal.
Odvetil som naučenou frázou. „Potešenie je na mojej strane.“ Požiadal ma, aby som sa vzdialil. „Viete, chcem vás ušetriť pohľadu, ktorý možno nebude príliš estetický.“
Hoci som mal silné nutkanie spýtať sa ho na príčinu, nechcel som, aby si o mne pokazil dobrú mienku, a okrem toho – posledné želanie sa patrí splniť.
Odišiel som k vode a dôkladne som si poumýval zaolejované ruky. Keď som sa vrátil, s určitým prekvapením som skonštatoval, že šnúra vydržala. Bol už stuhnutý. Vyzeral dobre, iba ten olejový fľak na košeli pôsobil ako päsť na oko.
Rýchlo som sa vzdialil. Nechcel som, aby niekto zistil, že som bol svedkom. Objasniť by som nemohol nič a na moje hypotézy by nebol nikto zvedavý.
Hlavu som mal ako v ohni. Trešťala od bolesti, krv divo búšila o steny lebky.
Na kúpalisko sa mi nechcelo ísť, rozhodol som sa, že vyhľadám nejaké osamelé miesto pri rieke. Kráčal som k zastávke autobusu, keď do mňa vrazil asi tridsaťročný muž, zamrmlal niečo na ospravedlnenie a ponáhľal sa ďalej. Ani neviem, prečo som sa obrátil a nepokračoval som v ceste. Zaujal ma asi výraz tváre, lebo sa nijako nezhodoval s týmto malátnym popoludním, keď je každý rád, že sa nemusí hýbať, áno, aj v tom, že sa ponáhľal, pramenil hádam môj mimovoľný záujem. Tvár mal červenú, spotenú a pery pevne, zlostne zomknuté; ten kontrast – bol zadychčaný, takže by mal dýchať s otvorenými ústami – akoby od zlosti zabudol normálne dýchať. Jednoducho, obrátil som sa a šiel som pár krokov za ním. Keby som bol vedel, do čoho sa dostanem, určite by som bol pokračoval v ceste; nemusel by som sa teraz zaoberať príčinami smrti neznámeho muža. Som v hlúpej situácii. Viem, že k ničomu neprídem, viem, že všetko ostane iba v oblasti hypotéz, viem, že ostanú iba dohady. Ale napriek tomu mi ešte hodnú chvíľu potrvá, kým dokážem na všetko zabudnúť. Najhoršie je to, že zhodou okolností, alebo riadením osudu, som jedinou nezainteresovanou osobou, ktorá vie, že smrť starého muža súvisí s epizódou, vlastne s incidentom, do ktorého som sa zamiešal vtedy, keď som sa otočil za tým tridsaťročným chlapíkom, ktorý do mňa vrazil. On pozná celé tajomstvo, ja iba jeho časť. Som na prahu tajomstva a viem, že tento prah nikdy neprekročím, preto ma to tak dráždi. Viem, že tajomstvo ostane nevyjasnené, lebo jeden muž je mŕtvy a druhý sa vo vlastnom záujme vystríha objasniť ho. Napokon, som presvedčený, že zmizol a nikdy viac sa s ním nestretnem.
Muž, ktorý do mňa vrazil a za ktorým som sa otočil, dobehol osamelého staršieho pána, ktorý mi pripomínal môjho profesora dejepisu. Starý pán vyzeral prekvapene, a ako som postrehol, poriadne vystrašene. Bolo však jasné, že sa poznajú. Starý pán mu ponúkol pravicu, ale ten druhý si to nevšimol, takže som poľutoval starého pána, ktorý sa to snažil nešikovne zamaskovať poškriabaním na hlave. Bol som od nich asi na pätnásť metrov a v celej ulici (úzka zastrčená ulička medzi starými domami) nebolo ani nohy. Mladší muž bol rozhorčený a starý pán sa ho snažil upokojovať. Zdalo sa mi, že mladší niečo pýta od starého pána, ale ten to buď nemá, alebo mu to nechce dať, pretože ustavične krčil plecami a krútil hlavou; bolo to viac ospravedlňovanie ako odmietanie. Vtedy mu úplne neočakávane mladší muž vylepil zaucho. Starý pán sa ani nepokúsil o odpor, nie o odpor, ani o obranu; vôbec nezdvihol ruku, aby si aspoň pohladil tvár. Vyzeralo to, že facku očakával a dostal ju úplne zaslúžene. Keď mu mladší strelil druhé zaucho, rozbehol som sa k nim.
Nepamätám si už presne, čo som hovoril, viem iba, že som sa postavil medzi nich, a najviac ma prekvapilo, že z môjho zásahu bol oveľa viac vystrašený starý pán ako jeho protivník. Prosil ma, aby som do toho nezasahoval, že je to ich vec, prosil ma, aby som ich nechal samých. Mladší muž stál počas celej mojej intervencie opodiaľ s rukami vo vreckách a sebaisto, pohŕdavo sa usmieval; nevedel som, či nado mnou, alebo nad očividným strachom starého pána.
Priznám sa, že to trocha urazilo moju samoľúbosť, cítil som sa istým spôsobom zosmiešnený, a tak som bez slova odišiel, nazlostený na starého dedka, ktorý pohrdol mojou pomocou. Onedlho, v autobuse, ktorý ma viezol za mesto k vode, som si už vyčítal svoju samoľúbosť, ale napriek tomu som sa nemohol úplne zbaviť zlosti.
Našiel som si osamotené miesto, kde bola rieka ešte nezregulovaná. Z vody trčali ostré skaly, na brehu sa povaľovali prázdne plechové sudy od oleja. Vyzliekol som sa a vliezol do vody. Nemohol som sa vrhnúť do chladivých vĺn, lebo by som si určite roztrhol brucho na skrytej, číhajúcej skale. Opatrne som vyhmatával chodidlami cestu, ktorá ma dovedie do bezpečnej hlbiny. Skaly boli zradne slizké, keby som sa pošmykol, noha by sa dostala do úzkej medzery a zlomila by sa s prasknutím, utlmeným vodou; nad hladinou by nič netušili; zistili by to, až keby sa noha vynorila; krvavé mäso, prebodnuté niekoľkými íverčekmi kostí.
Doplával som do stredu rieky a pocítil som mocný, neodolateľný prúd, ktorým som sa nechal unášať. Najradšej by som sa bol nechal niesť, stále a stále, najradšej by som bol splynul s týmto živlom, najradšej by som sa bol oddal rieke a vyústil do mora, dostal som však chuť na cigaretu. Začal som plávať k ľavému brehu, mocnými rozmachmi som pretínal hladinu, namáhavo som čelil prudkému toku, ktorý ma nechcel pustiť zo svojich pazúrov.
Zadychčaný som vystúpil na breh. Ruky, nohy, celé telo sa mi chvelo od námahy. Rozbehol som sa po nábreží. Horúci chodník hrial mokré chodidlá, čoskoro ich osušil. Aj telo o chvíľu uschlo v ťažkom, hustom, páliacom vzduchu. Únava ma prešla, vychutnával som radosť z brehu, zo sviežeho vánku, ktorý vyčarovalo z páliacej clony moje pohybujúce sa telo.
Urobil som si lôžko z ploských skál, vyzliekol som sa donaha a ľahol som si na rozpálené kamene. Popálili mi kožu, vyskočil som, nabral do dlaní vodu a pokrstil som ňou tie nemé tváre, ktoré pri stretnutí s vodou ožili a podráždene zasyčali. Opäť som si ľahol a s nevýslovným pôžitkom som vyfajčil jednu za druhou tri cigarety. Fajčil som so zatvorenými očami, studená voda mi umývala chodidlá, cítil som stiahnutú kožu na celom tele a najviac na tvári; akoby sa scvrkla, vysušila; tiesnila rozpínajúce sa svalstvo.
Neviem, kedy som zaspal. Prebralo ma hučanie vĺn, rozbíjajúcich sa o skaly. Striasol som sa pod spŕškami chladivej vody. Proti prúdu plával veľký vlečniak s rozviatou trojfarebnou zástavou. Z paluby si ma prezerali ďalekohľadom. Rozzúrene som im zahrozil, ale oni si to zle vysvetlili a priateľsky odkývali. Hladina sa pomaly upokojovala. Sklonil som hlavu do jej úrovne a videl som bezhraničnú pláň, trblietajúcu sa v slnku, ktorá prechádzala v diaľke v belasú oblohu. Obzor zmizol, všetko sa navzájom prestupovalo. Bezrozmerné. Voda pokojne, rovnomerne uplývala a ani jej nenapadlo obrátiť sa k prameňu. Hlava ma pálila, krv divo búšila o steny. Hrdlo zovreté od smädu. Ľahol som si dolu bruchom, hlavu strčil do vody. Zdalo sa mi, že voda sa vyparuje pri dotyku s horúcou kožou. Potom som sa napil. Pil som dlhými dúškami a necítil som žiadnu chuť.
Keď som odtrhol ústa od hladiny, zbadal som neďaleko brehu psa, ktorý sa trepal vo vode, akoby sa topil. Nevedel som, či psy vedia plávať; tento sa tuším ešte nestačil naučiť. Chcel som skočiť za ním a vytiahnuť ho, potom som však zbadal dlhú haluz. Podal som mu ju, pes múdro do nej zaťal zuby a dal sa vytiahnuť na breh. Bol malý a tipoval som, že aj mladý; takmer šteňa. Mokrá srsť zlepená, naježená. Triasol sa na celom tele, nevedel som, či od strachu, alebo od zimy. Bol to zrejme jeden z psov odsúdených milosrdnými majiteľmi, ktorí nemajú svedomie zahlušiť svojho nemého priateľa; iba ho odvlečú ďaleko od búdy v nádeji, že nenájde cestu späť. Položil som ho na horúce kamene; nech sa osuší a zohreje. Napadlo mi, že pes nepatrí zrejme nikomu, teda si ho môžem nechať. Veď som mu zachránil život. Chytil som sa tejto myšlienky, usmieval som sa na psa, hladkal som ho, prihováral som sa mu neznámou rečou. Bol som veľmi rád, že konečne budem mať aj ja psa, tak ako všetci susedia. Spriatelím sa s ním, vycvičím ho podľa nejakej príručky pre cvičiteľov psov, neurobíme bez seba ani krok. Nebudem ho ponižovať strážnymi úlohami, spávať bude na mojej posteli. Tak som sa rozradostil, že som si opäť ľahol na chrbát a položil som si psa na prsia. Dôverčivo sa schúlil do klbka a vyhrieval sa na pražiacom slnku. Keď sa osušil, hneď ožil. Zľakol som sa, aby mi pes neodhryzol moje malé zvieratko, scvrknuté, odpočívajúce, schúlené v čiernom húští medzi nohami. Ale pes sa pustil na opačnú stranu. Začal sa vrtieť, liezol mi po prsiach a usadil sa na pleci. Cítil som na krku jeho ňufák, jeho dych, jeho vlhký drapľavý jazyk. Zrazu som sa naľakal, že sa mi môže zahryznúť do krčnej tepny. Až mi celé telo zmeravelo od strachu; po chrbte prebehlo strnulé mrazenie. Chcel som ho chytiť a dať dolu z pleca, ale pri prudkom pohybe som ho pichol do oka. Zavrčal od bolesti a v zmätku mi zahryzol do prsta. Mozog sa mi zastrel zlosťou. Tak ty takto. Za to, že som ťa zachránil. Ozval sa vo mne ľudský pud – vyžadoval som vďačnosť, a keď sa mi jej nedostalo, zavrčal som na psa, vyceril som zuby a zahryzol som mu do krku. Pes sa bránil a pohrýzol ma na líce. Vrátil som mu to. Chvíľu sme sa hrýzli. Medzi zubami som cítil srsť a chrupavku ucha. Potom som zdrapil psa a šmaril som ho do vody. Z poraneného líca tiekla krv. Vypľúval som srsť, zbieral kamene a hádzal som ich do psa, ktorý sa trepal vo vode. Štvrtým kameňom som ho definitívne zlikvidoval. Voda zružovela. Prestal sa trepať, bol už ďaleko a zdalo sa mi, že ho vidím klesať ku dnu.
Znechutený som sa obliekol. Dúfam, že nebol besný, pomyslel som si, a pre istotu som sa rozhodol, že si to idem dať niekde ošetriť.
Keď som vyšiel spoza kríkov, ktoré ma kryli pred prípadnými zvedavými pohľadmi, zbadal som nejakého muža; bol ku mne otočený chrbtom. Práve prehodil akúsi bielu šnúru na hrubý konár jedného stromu. Konce šnúry sa voľne hompáľali, a ako na ne dopadali slnečné lúče, predierajúce sa pomedzi lístie, v nepravidelných intervaloch sa bieloskvúco leskli; bolo mi jasné, že šnúra je úplne nová. Muž bol starý a akýsi vetchý; už vtedy, keď som ho videl od chrbta, sa mi zdal povedomý. Vzápätí som ho spoznal, lebo sa otočil a bezradne sa obzeral okolo seba, akoby hľadal, kto mu pomôže. Kým som sa stačil skryť, už na mňa mával. S nevôľou som vykročil spoza kríkov. Vtedy sa na okamih zarazil, lebo ma spoznal. Nestratil duchaprítomnosť a slušne pozdravil.
„Dnes máme na seba šťastie,“ usmial som sa.
„Prepáčte, že som odmietol vašu pomoc,“ povedal ospravedlňujúco, „dúfam, že ste sa neurazili.“
„Nie, nie,“ protestoval som.
„Aj tak vám aspoň dodatočne ďakujem, vtedy som bol príliš vzrušený.“
„Chápem,“ povedal som. „Myslím, že nie ste zvyknutý dostávať na ulici zauchá.“
„Bol by som rád, keby sme o tej veci už nehovorili,“ povedal prosebne. „Iste chápete...“
„Samozrejme,“ skočil som mu do reči, „nezapálite si?“
„Ďakujem. Fajčím fajku,“ povedal a vytiahol z vrecka fajku v koženom puzdre. „Rád by som vás o niečo požiadal...“ začal okúňavo a pozrel smerom k šnúre.
„Ale to je samozrejmé,“ odvetil som, lebo som vedel, o čo ide. Bolo jasné, že by iba s veľkými ťažkosťami vyliezol na strom a uviazal šnúru o konár.
„Ďakujem,“ povedal, keď videl, že sa ochotne šplhám na strom.
Uviazať šnúru a urobiť slučku mi nerobilo žiadne ťažkosti. Šnúra sa mi síce zdala trochu pritenká, ale nechcel som sa do toho miešať. Mal som so starým pánom už svoje skúsenosti.
„Ste veľmi láskavý,“ povedal, keď dofajčil.
„To nič. Len neviem, na čo si stúpnete,“ povedal som. „Totiž, ja by som vás podvihol k slučke, ale mohli by to kvalifikovať ako vraždu obesením, a to by som nerád.“
„Ó, božechráň, nechcem vám robiť nepríjemnosti.“
Poobzeral sa okolo seba, zbadal sudy od oleja, ktoré ležali na brehu rieky.
„Áno, sú prázdne. To by šlo,“ povedal som.
Spolu sme doniesli jeden sud a postavili sme ho pod slučku. Na bielej košeli starého pána ostala olejová škvrna. Úplne ho to vykoľajilo. Asi mal prísnu ženu. Snažil som sa ho upokojiť, nechcel som, aby odchádzal na druhý svet v duševnej nepohode. Ako-tak sa mi to podarilo. Potom mi podal ruku a povedal, že je rád, že sa so mnou zoznámil. „Skutočne, som veľmi rád, že som spoznal takého milého a ochotného človeka,“ povedal.
Odvetil som naučenou frázou. „Potešenie je na mojej strane.“ Požiadal ma, aby som sa vzdialil. „Viete, chcem vás ušetriť pohľadu, ktorý možno nebude príliš estetický.“
Hoci som mal silné nutkanie spýtať sa ho na príčinu, nechcel som, aby si o mne pokazil dobrú mienku, a okrem toho – posledné želanie sa patrí splniť.
Odišiel som k vode a dôkladne som si poumýval zaolejované ruky. Keď som sa vrátil, s určitým prekvapením som skonštatoval, že šnúra vydržala. Bol už stuhnutý. Vyzeral dobre, iba ten olejový fľak na košeli pôsobil ako päsť na oko.
Rýchlo som sa vzdialil. Nechcel som, aby niekto zistil, že som bol svedkom. Objasniť by som nemohol nič a na moje hypotézy by nebol nikto zvedavý.
Hlavu som mal ako v ohni. Trešťala od bolesti, krv divo búšila o steny lebky.