Fjodor Michajlovič Dostojevskij - Biele noci
Dlho som znova a znova čítal tento list, slzy sa mi tisli do očí. Napokon mi vypadol z ruky a ja som si zakryl tvár.
Steny a dlážka vybledli, všetko otmavelo, pavučín sa rozmohlo ešte viac. A keď som vyzrel cez oblok, neviem prečo sa mi zazdalo, že aj náprotivný dom podobne spustol a otmavel, že omietka na stĺpoch sa orýpala a opadala, že rímsy očerneli, popukali sa a jasná okrová farba stien sa zmenila na strakavú...
Možno slnečný lúč, čo náhle vykukol spoza oblaku, znova sa schoval za dažďový mrak a všetko v mojich očiach znova otmavelo; alebo sa možno predo mnou mihla tak nevľúdne a smutne celá perspektíva mojej budúcnosti a ja som sa videl v tej istej situácii o pätnásť rokov, ostarený, v tej istej izbe, rovnako opustený.
Ale že by som si pamätal svoju krivdu, Nastenka?
Že by som privolal temnú chmáru na tvoje jasné, ničím nerušené šťastie, že by som trpkou výčitkou privial smútok na tvoje srdce, zranil ho a prinútil clivo tĺcť vo chvíli blaženosti, že by som skrkval čo len jediný z tých nežných kvietkov, ktoré si si vplietla do čiernych kučier, keď si spolu s ním vykročila k oltáru... Och, nikdy, nikdy!
Nech je vždy jasné tvoje nebo, nech je vždy radostný a ničím neskalený tvoj milý úsmev, buď požehnaná za tú minútu blaženosti a šťastia, ktoré si dala inému, opustenému, vďačnému srdcu!
Božemôj! Celá minúta blaženosti! Vari je to málo, hoc aj na ľudský život?