Fjodor Michajlovič Dostojevskij - Zločin a trest
- Zločin? Aký zločin? - skríkol v akejsi náhlej zúrivosti, - to, že som zabil odpornú, škodlivú voš, starigu úžernícku, ktorú nik nepotreboval, za ktorej zabitie by sa malo odpustiť štyridsať hriechov, ktorá vyciciavala chudákov, to má byť zločin? Nemyslím naň a nemienim ho zmývať. Čo mi zo všetkých strán vyhadzujú na oči: zločin! zločin! Až teraz vidím jasne všetku nezmyselnosť mojej malodušnosti, teraz, keď som sa už odhodlal na tú zbytočnú hanbu! Odhodlal som sa jednoducho z vlastnej podlosti a neschopnosti, a možno ešte aj pre prospešnosť, ako mi ponúkal ten...Porfirij!
- Braček, braček, čo to vravíš! Veď si prelial krv! - zvolala Duňa v zúfalstve.
- Ktorú všetci prelievajú, - pokračoval takmer nepríčetný, - ktorá tečie a vždy tiekla na svete ako vodopád, ktorú lejú ako šampanské a za ktorú vyznamenávajú ľudí v Kapitole a potom ich nazývajú dobrodincami ľudstva. Len sa lepšie pozri, aby si to videla! Sám som chcel ľuďom dobre a urobil by som stovky, tisícky dobrách skutkov namiesto tejto jednej hlúposti, ba ani nie hlúposti, ale nešikovnosti, pretože myšlienka vôbec nebola taká hlúpa, ako sa zdá teraz, po neúspechu... (Po neúspechu všetko vyzerá hlúpo!) Touto hlúposťou som sa iba chcel stať nezávislým, urobiť prvý krok, získať peniaze, a všetko by bol odčinil pomerne obrovský úžitok... Lenže ja, ja som neobstál ani pri prvom kroku, pretože som podliak! To je to! A predsa sa nebudem pozerať vaším pohľadom; keby sa mi to bolo podarilo, boli by ma oslavovali, ale teraz som v pasci!
- Ale predsa to nie je ono, vôbec to nie je ono! Braček, čo to vravíš!
- Aha! Nie je to tá správna forma, nie je to esteticky pekná forma! Ale načisto nechápe: prečo je oveľa dôstojnejšia forma hádzať na ľudí bomby a pravidelne ich obliehať? Strach z estetiky je prvý príznak bezmocnosti! Nikdy, nikdy som si to neuvedomoval jasnejšie ako teraz, a väčšmi než inokedy nechápem svoj zločin! Nikdy, nikdy som nebol silnejší a väčšmi presvedčený ako teraz...!
Červeň sa mu nahrnula do bledej, zmorenej tváre. Ale keď vyslovil posledný výrok, nevdojak sa stretol s Duninými očami, a keď v tom pohľade uvidel, ako veľmi preňho trpí, spamätal sa. Pocítil, že urobil nešťastnými tieto dve úbohe ženy. Predsa len je on príčinou...
- Duňa, milá moja! Ak som sa previnil, odpusť mi (hoci mi nemožno odpustiť, ak som vinný). Zbohom! Neplač za mnou: pousilujem sa byť odvážnym a čestným celý život, aj keď som vrah. Možno niekedy počuješ moje meno.