Ján Kostra - Z listu
Čo teraz robím v chvíľach odpočinku?
Bezmocne túžim mať ťa na dosah.
Smutno je, smutno čiahať do priečinku,
kde zvetráva to, čo raz stalo sa.
Bolo to krásne. A tým viacej bolí.
Žilo to prudko. Teraz umiera.
Sprítomňujem si, keď sme spolu boli
stratení svetu v húštiach večera
a brali hviezdam, rieke pokoj mäkký.
My vedno s nimi. V prúde. V krútňave.
A hviezdy krúžia. Bežia vlny rieky.
Len náš dej skončil. Hlúpo. Bezhlave.
Čo sa dá robiť? Svet je pokazený.
Kým napravia ho, my sa stratíme.
Vieš porekadlo, ako človek mieni . . .
A zvýši iba smútok na rýme.
Hej, iba slovo. Ľútosti a blenu.
Ale i vďaky. Chvály. Nadšenia.
Veď iba teraz poznám tvoju cenu,
ty moja milá, v diaľkach stratená.
Veď iba teraz vedel by som cele
pohrúžiť prsty do lupeňov šiat
a vylúpnuť z nich jadro tela biele
a z jadra sladkosť. Škoda spomínať.
Už iba pozdrav. Vrúcne pozdravenie.
Nech prekvitajú sladko pod blúzkou,
v zátišiach slastných, že niet mena pre ne,
pod kvietkovanou sukňou ľahučkou.
Bolo to krásne. Vysloviť sa nedá
v hurhaji hrôzy svätá krása dnes.
Vlak vezie tanky. Vojsko. Beda, beda.
A milenci sa hádžu do kolies.