Samko Tále - Kniha o cintoríne
Ja som teraz spisovateľom už druhýkrát, lebo ja som sa už raz stal spisovateľom. Vtedy som napísal Prvú knihu o cintoríne. Dnes som sa stal zase spisovateľom, lebo prší, a vtedy nezbieram kartóny, lebo prší. Najvážnejšia vec je ale to, že mám vozík v opravovni, lebo sa mi odlomilo spätné zrkadlo, a to ja neviem, lebo na to treba stroje a iné, a ja to neviem, lebo to nemám. Ešte nikdy v živote sa mi neodlomilo spätné zrkadlo, lebo ja mám vozík už 28 rokov, lebo ja som pracovitý a mňa si ľudia vážia, lebo som pracovitý.
Opravovňa je na Ostrove a má stroje, a ten, čo je opravovač a má stroje, sa volá Boš-Mojš Ján a on je taký, že keď povie, že sa volá Boš-Mojš Ján, tak to nepovie, ale to zaspieva, že Boš-Mojš Ján. Zaspieva to s melódiou, že Boš-Mojš Ján. Ale inak je pracovitý a ľudia si ho vážia, lebo on má jedného syna, ktorý je taký chorý, že má elypsiu a Boš-Mojš Ján sa o neho musí starať, lebo elypsia je taká choroba, o ktorú sa treba starať.
Jeho syn sa volá Boš-Mojš Ján mladší.
Mám ich v zošite, lebo ja mám tri zošity. Jeden sa volá Krstné mená, druhý sa volá Priezviská a tretí sa volá Zomreli. Tam si zapíšem každého, koho poznám, lebo keby som si nezapísal, že koho poznám, tak potom ako by som vedel, koho poznám, no nie?
No áno.
Boš-Mojš Jána a Boš-Mojš Jána mladšieho mám v zošite Priezviská aj pod B, aj pod M, lebo človek nikdy nevie, že čo a ako a čo.
A iné.
V zošite Krstné mená mám veľa krstných mien. Najviac je Petrov. Petrov mám 31, ale jeden je Petr, ale zapísal som ho pod Petrov, lebo on nie je Čech, ale Maďar, lebo keď sa narodil, tak jeho zapísali do Dokumentov, že je Petr, lebo ten dotyčný vynechal to druhé E, ale vtedy bolo ešte Československo, tak to nevadilo, že napísali Petr, teraz by to vadilo a bol by z toho popoťahovaný, lebo po slovensky je Peter. Alebo by to musel opraviť.
Lebo je to povinné.
Vtedy je najlepšie stať sa spisovateľom, keď prší, lebo vtedy aj tak nezbieram kartóny, lebo vtedy ich sprostý Krkan v Zberni neberie, že sú mokré, ale iným berie, aj keď sú mokré, Krkan sprostý. Iným berie, napríklad tej cigánskej potkanke Angelike Édesovej, tej berie, aj keď má mokré. Ale ja viem, čo je vo veci. To je vo veci, že keď príde potkanka Angelika Édesová, tak napíše papierik, že Hneď prídem, ale hneď nepríde, lebo on sa tam zavrie v Kancelárii s potkankou Angelikou Édesovou a robí s ňou pohlavné veci. Preto jej berie aj mokré a mne nechce brať mokré, tak nech neberie. Veď uvidí. Bude povedaný a ohľadom toho bude popoťahovaný. Ale mne je to jedno, ja som pracovitý a vždy si nájdem aj inú robotu, napríklad som spisovateľ.
Byť spisovateľom je preto veľmi ťažké, lebo z toho bolí ruka. Lenže mne to bolo predvídané. Že:
„Napíše Knihu o cintoríne.“
Mne to predvídal starý Gusto Rúhe, že „Napíše Knihu o cintoríne“, ale on je alkoholik, lebo sa živí alkoholom a strašne smrdí, lebo sa často pomočí. A iné.
Sedí stále pred Pohostinstvom pri stanici a močí do kvetinovej výzdoby, a keď predvída, tak pľuje, chrchle a grgá, lebo on si myslí, že je to tak pri predvídaní povinné.
Starý Gusto Rúhe predvída takto:
Predvída ohľadom Adulára.
Adulár je kameň, ktorý je žltý a skoro priesvitný, lebo cez Adulár vidno. Volá sa Adulár. Jeho nemám zapísaného v zošite Priezviská, lebo on je kameň a ani neviem, či sa tak naozaj volá, alebo si to len starý Gusto Rúhe vymyslel. Je studený. Potom ten, čo mu predvída, musí držať Adulár tak dlho, až sa zohreje. Potom, keď sa zohreje tak, že je zohriaty, dá ho starému Gustovi Rúhemu. Potom všelijako grgá a iné a napíše školskou kriedou na asfalt predvídanie. Mne napísal toto, že:
„Napíše Knihu o cintoríne.“
Lenže starý Gusto Rúhe je alkoholik a za alkohol by napísal všetky debilniny na svete, aby mu ľudia uverili, že predvída, a aby mu zaplatili alkoholický nápoj, lebo on je alkoholik, hoci je nezdravý a škodí orgánom.
Ja som mu dal za predvídanie čokoládu, ktorá sa volá Mačacie jazýčky, ale starý Gusto Rúhe sa strašne roščúlil a začal vykrikovať, že bude na mňa zle, tak som sa zľakol, lebo aj keď si starý Gusto Rúhe len vymýšľa, tak to sa v naozajstnosti stalo, že začaroval Erika Raka. Keď toto dopíšem, tak napíšem, ako začaroval Erika Raka. Erika Raka začaroval veľmi, tak som radšej kúpil štamprdlík alkoholického nápoja. Potom sa starý Gusto Rúhe upokojil, až bol pokojný. Potom už negrgal a nechrchlal, ale napísal na asfalt, že: „Chlapec.“
Ja to nenávidím, keď mi hovoria, že Chlapec, lebo ja nie som žiaden chlapec, ja už mám skoro 44 rokov a som vážený a pracovitý, aj keby som nemusel byť, lebo ja som na invalidnom dôchodku ohľadom obličiek a potom mám aj takú chorobu, čo má aj meno, ale na tú nie som v invalidnom dôchodku, tú mám len tak. Mne už invalidný dôchodok veľakrát zvýšili, lebo mňa si ľudia vážia.
A iné.
Viacnásobnekrát ma ľudia napríklad žiadajú, aby som im niečo na vozíku odniesol alebo priniesol, tak im odnesiem, alebo aj prinesiem, hoci ja by som nemal dvíhať ťažké predmety, lebo to veľmi kazí. Ja musím byť veľmi starostlivý ohľadom svojho zdravia, lebo ja som na invalidnom dôchodku, a tak musím byť zdravý, lebo potom by som bol chorý a to je veľmi nebezpečné.
Preto mám zdravú života správu, veľa sa pohybujem na vzduchu a večer mám len ľahkú večeru.
Končatiny mi nepuchnú. V zime nosím teplé spodky. Jedny teplé spodky sa volajú Panter a druhé Trikota. Teplé spodky, čo sa volajú Panter, majú na nohe vyšité zviera pantera. Spodky, čo sa volajú Trikota, nemajú vyšité zviera.
Ťažké predmety si ale musia vyložiť sami, lebo ja to mám povinne zakázané, aj keď ma o to ľudia prosia. Keď bola Komunistická strana, tak som skoro iba ja sám v Komárne nosil predmety, ale odkedy Komunistická strana odišla, tak aj niektoré obchody nosia predmety. Ale voľakedy som bol iba ja jediný a ešte niektorí.
Mne aj preto niektorí hovoria, že Chlapec, lebo ja nie som veľmi veľký, lebo som veľmi nerástol, lebo ja mám takú chorobu, čo má aj meno a pri ktorej sa ani neholí a ani nerastie. Lenže načo by som rástol, keď ja mám už skoro 44 rokov a vtedy už nerastie nikto na svete. No nie?
No áno.
Ale aj keď som nenarástol ako iní na svete, aj tak som skladal za celú triedu Pioniersky sľub, lebo ja som bol úplne normálny a aj som, ja nie som žiadny debil, lebo som chodil do normálnej školy, a nie do Osobitnej školy, kam chodia debili, lebo ja nie som žiadny debil. Preto som skladal Pioniersky sľub.
Pioniersky sľub je krásny.
Ja som ho hovoril na pódiu v Dome odborov v Komárne, za celú triedu som ho hovoril len ja jediný a dodnes si pamätám celý Pioniersky sľub. Iní si ho nepamätajú, hoci chodili aj do všelijakých iných škôl, a ja si ho pamätám, lebo ja si všetko pamätám, lebo mám veľmi inteligenciu.
Na Pioniersky sľub išiel so mnou môj starý otec, ktorého sme volali Otata, lebo keď sa dozvedel, že so mnou nik nechce ísť, tak sa roščúlil a povedal, že Tí hore to sledujú a kto nepôjde, tak bude popoťahovaný. Tak so mnou išiel, aby nebol popoťahovaný.
Keď sa skončil Pioniersky sľub, tak sme išli do cukrárne s RSDr. Gunárom Karolom a Darinkou Gunárovou.
Včera som videl Darinku Gunárovú.
Do cukrárne nás pozval Otata, lebo ja som hovoril Pioniersky sľub a to bola veľká vec, tak sme išli do cukrárne a jedli sme tam všelijaké malinovky a zákusky.
Lenže v tom bol najvážnejší problém, že ja som dostal takú pioniersku šatku, čo nebola riadne červená. Skôr taká oranžová. Ale sa nekrčila a na rohoch sa nestrapkala. Len bola iná ako všetky ostatné v triede. Ja ju mám zabalenú v servítke a aj v krabici a veľa na to niekedy myslím. Že prečo nebola riadne červená, ale skôr oranžová. Lenže zase ju nebolo treba žehliť. Len nebola ako iné pionierske šatky na svete.
Mne povedala Omama, že ak chcem, že mi ušije takú pioniersku šatku, čo je riadne červená a aj sa krčí a strapká na rohoch, ale ja som sa zľakol, že Omama chce urobiť také, čo je zakázané, lebo to sa veľmi nesmelo, aby si ľudia len tak šili pionierske šatky. Lebo potom by si každý mohol ušiť pioniersku šatku, a aj dve a nebol by v tom poriadok. Lebo potom by si mohol aj ten ušiť pioniersku šatku, ktorý vôbec v živote nebol pionier, a aj ten by mohol mať pioniersku šatku a to by bola hotová katastrófa.
Lenže Omama bola pánsky krajčír, ohľadom toho si myslela, že má povolené šiť pionierske šatky.
My sme starých rodičov volali Omama a Otata, ale len doma, lebo by to bolo čudné, keby sme ich volali Omama a Otata pred ľuďmi, lebo ja nepoznám nikoho iného na svete a ani v Komárne, kto by sa volal Omama alebo Otata. Lebo to je nemecké a my sme slovenskí.
Lenže ani Omama a Otata neboli nemeckí, aj oni boli slovenskí, len Omamina stará mama bola Maďarka a volala sa Csonka Eszter. To sa nikomu nepáčilo.
Ani mne sa to nepáčilo.
Omama čítala nemecké detektívky a ešte k tomu po nemecky, lenže si ich musela baliť do novín, lebo sa Otata bál, že by z toho mohlo byť zle, lebo detektívky boli od jednej, čo odišla emigrovať do Nemecka. Volali sa Allan Wilton. Boli v časopisoch. Mali aj obálky. Na obálkach boli všelijaké fotografie so všelijakými ľuďmi. Ja som sa na fotografie díval, kým Otata neprikázal, že musia byť zabalené do novín ohľadom neviditeľnosti.
Omama mi vždy rozprávala, čo práve robí Allan Wilton, lebo on bol detektív. Mal som ho veľmi rád, lebo vždy všetko vyriešil a bol aj veľmi skromný. Najskromnejší bol vždy ohľadom žien.
Niekedy boli fotografie farebné. Lenže ja som im ani vtedy nerozumel, lebo ja po nemecky neviem, lebo ja na také hlúposti nemám čas, ja viem po slovensky, lebo ja som slovenský, a po maďarsky, lebo som sa naučil, lebo ja mám veľmi inteligenciu, aj keď by sa to nemalo, lebo toto je na Slovensku.
Ale aj po nemecky viem všelijaké vety a Omama ma naučila aj jednu pesničku, ktorá je po nemecky a spieva sa ako Sedí mucha na stene, ale nie je o tom, že sedí mucha na stene, ale o jednom, čo sa volá Augustýn.
Pesnička je takáto, že:
„Ó, dulíber Augustýn, Augustýn, Augustýn,
ó, dulíber Augustýn
alesis hin.“
To znamená, že jeden sa volá Augustýn.
Raz bol v Komárne jeden Augustýn, ale on nebol jeden, ale boli dvaja, lebo boli bratia a obidvaja bratia Augustýnovia robili na colnici. Oni mali mamu a ona robila na pošte a bola taká, že keď mala 47 rokov, tak sa zbláznila ohľadom toho, že si myslela, že všetci muži v Komárne sú do nej zamilovaní a že preto chodia na poštu.
Tak potom ona z toho vždy robila na pošte veľkú katastrófu, že tam muži chodia len ohľadom nej, až musela byť preložená z okienka na pošte do kancelárie na pošte, ale ani to nepomohlo, lebo aj tak robila veľkú katastrófu. Tak sa na nej ľudia smiali, že je taká. Potom ju synovia Augustýnovia vybrali z pošty a bola doma. Obidvaja začali so sebou nosiť reťaze od bicykla, aby s nimi každého zbili, kto sa bude na nej smiať. Keď sa niekto smial z ich mamy, tak ho jeden Augustýn chytil a druhý Augustýn ho zbil reťazou od bicykla. Obidvaja nosili reťaze od bicykla v prsnom vrecku uniformy.
Všetci si ich ohľadom toho veľmi vážili.
Aj ja som si ich ohľadom toho veľmi vážil.
Potom Augustýnová zomrela na nešťastnú náhodu, lebo zjedla všetky prstene, čo mali doma, a kým sa na to prišlo, tak už bola zomretá.
Volala sa Augustýnová Alenka.
Synovia Augustýnovia sa volali Tomáš a Tibor.
Ale to neboli tí z nemeckej pesničky, to boli úplne iní Augustýnovia.
Len to jedno nechápem, že prečo napísal starý Gusto Rúhe, že „Napíše Knihu o cintoríne“, keď ja neviem, že prečo o cintoríne. Už som raz napísal jednu Knihu o cintoríne, ale to bola len veľmi krátka, len na jednu stranu, tak preto asi ani nebola dobrá, lebo ja neviem, že čo sa s ňou stalo.
Ja som ju poslal jednému, čo býva v Leviciach a volá sa Koloman Kertész Bagala, lebo on je taký, že chce, aby ľudia písali všelijaké knihy a on ich potom zbiera, ale ich nenosí do Zberne, ale on sa z nich potom živí.
On povedal, že je taká súťaž a každý na svete mohol poslať napísanú knihu, tak ja som si myslel, že teraz treba napísať Knihu o cintoríne, tak som ju aj napísal a poslal som mu ju, ale mne nik neodpísal, ale to je predsa povinné, aby mi ten Koloman Kertész Bagala napísal, že čo je s mojou Knihou o cintoríne. No nie?
No áno.
Ja si niekedy aj myslím, že možno ani taký neexistuje, alebo že on ani vôbec nie je muž, lebo my sme sa v škole učili, že bola jedna taká, čo sa volala Timrava a bola žena, naozaj, ja si nevymýšľam, žena sa volala Timrava a nie Timravaová, tak som si myslel, že možno ani on nie je muž, ale žena Bagala, a len si robí z ľudí posmech, a to sa nesmie a bude povedaný a popoťahovaný.
Lenže ja na neho nechcem nič hovoriť, možno to bola najvážnejšia chyba, že to bolo iba na jednu stranu, lebo to je pravda, že knihy zvyknú byť na viac strán, tak možno, že mu z toho bolo málo. Tak teraz, keď je vozík u Boš-Mojš Jána a ešte aj prší, tak napíšem dlhú knihu. Len to jedno nechápem, že prečo o cintoríne. O cintoríne sa nedá napísať dlhšia kniha na svete, ako som ja napísal moju Prvú Knihu o cintoríne, lebo čo sa dá písať o cintoríne, no nie?
No áno.
Lebo ja nie som žiaden debil, ja som už videl všelijaké knihy a aj som všelijaké čítal, najviac jednu, a to bola najkrajšia kniha na svete a volala sa Pionierske srdce a bola o jednom, čo chcel byť pionierom, ale zlý mu to nechcel dovoliť. To bola najkrajšia kniha na svete a niekedy si myslím, že žiadna iná kniha na svete nemôže byť krajšia ako Pionierske srdce. Ja som na ňom aj plakal, ale to vtedy nevadilo, lebo vtedy bola ešte Komunistická strana.
Pionierske srdce som dostal v škole, lebo som bol prvý v zbere papiera a napísali mi tam, že Samuelovi Tálemu za vzorné výsledky v zbere papiera venuje Pionierska organizácia.
Raz sa na tej knihe smiala Ivana, lebo ona je moja sestra a je veľká umelkyňa z Bratislavy a ja nenávidím, keď sa ľudia smejú na takých veciach, na ktorých sa nesmú smiať.
Napríklad Alf. Névéry sa na tej knihe nesmial, aj keď on bol veľmi čudný, lebo on sa vôbec nesmial na tom, čo bolo smiešne, ale vždy sa smial na tom, čo vôbec nebolo smiešne. Ja neviem prečo, ale asi preto, že nebol humorný, lebo sú aj takí, čo nie sú humorní.
Ja som napríklad veľmi humorný.
To sa vie ohľadom toho, že ja viem napríklad veľa viet, čo sú humorné. Niektoré viem aj v cudzích jazykoch, lebo ja mám veľmi inteligenciu. Po anglicky viem napríklad, že fak mi tender, fak mi dú. To je humorné.
Alebo že ajns, cvaj, draj, dú bis aršloch.
To je humorné po nemecky. Najhumornejšia je ale veta, ktorú ma naučil jeden herec z Maďarského oblastného divadla a volal sa Bátori a bol z Bátorových Kosíh. Tá veta je takáto, že:
„Vnimánie, vnimánie, koncert ne búdet, potomúšto Voloďa spizdil balalajku.“
Tá veta je po rusky, a keď sme sa na ulici stretli, vždy sa ma Bátori opýtal, že:
„Tak čo, Samko, bude koncert?“
A ja som mu vždy odpovedal, že:
„Koncert ne búdet, potomúšto Voloďa spizdil balalajku.“
Tým som myslel to, že je to humorné, a vždy sme sa na tom veľmi smiali.
Aj ja som sa na tom vždy veľmi smial.
Potom dostal Bátori cukrovku a ešte mu aj odrezali nohy. Potom už nebol herec v Maďarskom oblastnom divadle.
Volal sa Bátori Károly.