Václav Pankovčín - A z neba budú padať húsenice
Hrmelo, blýskalo sa, fúkal horúci vlhký vietor, ale nepršalo.
Adam bežal cez lesopark. Ťažko, zhlboka dýchal. Pichalo ho v pravom boku. Pálilo ho v pľúcach: cigarety.
Hrmelo, blýskalo sa, vzduch bol ťažký: horúci a vlhký, a stále nepršalo. Spomalil, potom zastal, aby sa trochu vydýchal. Stál pod mohutným gaštanom, keď z neba začali padať húsenice. Chcel si dať ešte jedno kolečko, ale búrka priam visela z oblohy, a tak sa rozbehol radšej dolu kopcom k sídlisku. Už nebežal, len rýchlo kráčal. V prepotených teniskách ho pálili chodidlá.
Blýskalo sa, hrmelo, celkom sa zotmelo a z neba stále padali húsenice. Ľudia sa náhlili domov a húsenice im padali na hlavy a za goliere a ľudia si ich vytriasali spod košieľ a tričiek a spod blúzok, iní sa chránili dáždnikmi ako pred dažďom a autá mali zapnuté stierače a na predných sklách sa rozmazávali malé mazľavé telíčka. Bol ich plný chodník a ako Adam kráčal, cítil, ako mu pučia pod nohami.
Skôr než došiel domov, búrka ustala.
A zasvietilo slnko a na východe sa objavila dúha.
Celkom iná, ako bývajú dúhy po daždi. Bola húseničia: zeleno-modrá - od najjasnejšej zelenej po najtmavšiu modrú.
A keď slnko trochu pripieklo, húsenice sa zakuklili a z kukiel sa začali liahnuť motýle. Biele, žlté, ružové, oranžové, červené, zelené, modré, hnedé, béžové i fialové, modré a tyrkysovomodré, bordové, sivé a čierne a ďalšie a ďalšie a iné a iné, možno oveľa viac farebné, ako je farieb vo farebnom spektre.
A keď sa rozleteli po sídlisku a posadali na steny a balkóny a na sušiacu sa bielizeň a na stromy a kríky a kvety a na lavičky pod stromami, sídlisko už nebolo sídliskom, ale motýľou ríšou.
"Čudo-judo," povedal Adam, roztiahol krídla a vzlietol.