Buď teraz alebo nikdy
Vyšiel som z môjho nového bytu na Hviezdoslavovej a v trafike som si kúpil dnešné noviny.
Takto som to praktizoval aj v predchádzajúcom mieste pobytu, preto mi to neprišlo ničím zvláštne. Nastúpil som do autobusu mestskej dopravy, sadol som si na sedadlo, ktoré je tretie v poradí napravo od posledných dverí. Keďže som nastupoval na zastávke, kde autobus začínal svoju jazdu, tak som nikdy nemal problém si toto miesto uchmatnúť. Počkal som, kým sa vozidlo dá do pohybu a až potom som si prečítal poslednú stranu dnešnej tlače, ako som už mal vo zvyku. Zahĺbil som sa do článku o istej obéznej pani Rosemarie Batey, ktorá na 5 hodín uviazla vo vani a záchranári museli použiť pílu, aby ju vyslobodili. Na otázku, či je tu voľné miesto som zahmkal a pokračoval som v čítaní športovej prílohy.
Až v tom som si všimol jej vôňu. Nenápadne som sa snažil obzrieť si ju. Vedel som, že nesmiem otočiť hlavu jej smerom, aby som sa neprezradil, tak som sa snažil vytočiť ľavé oko čo najviac ako to šlo. Aj tak som ju nevidel. Musel som sa spoliehať, že ju zbadám v odraze okna, to však bolo zarosené ako vždy v tomto období. Neobratne som ho utrel rukou, no zistil som, že na mňa civí odporná tvár, ktorú som v tom momente asi najmenej očakával a tak mi to nemajte za zlé, že som sa zľakol. Ale aspoň som si uvedomil, že už by sa patrilo oholiť si tvár. Začal som sa nervózne vrtieť na mieste. Sedadlo predo mnou obsadila staršia pani s fialovými vlasmi, vedľa nej ešte starší pán, cez ktorého okuliare som videl podivné veci a ktorému z ucha trčali dlhé biele chlpy. Také ako väčšine starších pánov, čo sedia o jedno sedadlo pred mojim.
Začítal som sa do ďalšieho článku, no po chvíli som zistil, že som prečítal pol strany bez toho aby som čo i len tušil, o čom to bolo. Musel som nejako zistiť ako vyzerá. Pripravoval som si vety typu „dovolíte“ a „prepáčte, budem vystupovať“, ale boli by mi v konečnom dôsledku zbytočné, keďže som vystupoval na konečnej. Často krát sa mi aj stávalo, že som v autobuse zaspal, no mal som istotu, že ma vodič na konečnej zobudí. Teda istotu som nemal ale vždy som si vravel, že ju mám. Musel som si pripraviť inú vetu. Mohol by som ju osloviť. Nie, nebudem prirodzený. Musím zinscenovať nehodu. Spadnú mi noviny. Áno, to je ono. Nie, to nie je ono. To je príliš lacné. Mohol by som sa jednoducho otočiť a pozrieť sa na ňu, na tom predsa nie je nič čudné. Mohol by som sa obzrieť, keď niekto zo spolucestujúcich začne nahlas hovoriť a ja sa budem tváriť pobúrene. Kým som stihol analyzovať všetky dostupné alternatívy, pocítil som pohyb z jej strany. Vstala. Buď teraz alebo nikdy. Vstal som aj ja, videl som ju jasne, no od chrbta. Mala hnedé rovné vlasy, čierny kabát a šál.
Vystúpil som inými dverami, aby som nebol podozrivý, hoci som nemal byť prečo. Vykročila smerom k Námestiu Mieru a nasledoval som ju svižným tempom. Cítil som sa ako v detstve, keď človek prenasleduje cudzích ľudí a skrýva sa s imaginárnou zbraňou v ruke za smetiakmi a rohmi ulice. Vždy som túžil nastúpiť do taxíka a skríknuť „prenasledujte to auto!“. Keď odbočila na chodník po pravej strane cesty, vytiahla z kabelky kľúče a pevne ich uchopila. Na konci ulice otvorila vchodové dvere paneláka, v ktorom zrejme bývala a vstúpila dnu. Len tak tak som stihol o pár sekúnd zachytiť dvere, aby sa nezavreli, a tiež som vstúpil do vchodu. Z diaľky som počul jej pomalé kroky na schodoch a usúdil som, že môže bývať maximálne na druhom poschodí, na tretie by už nikto nešiel peši. Moja intuícia sa potvrdila, keď som sa práve nachádzal na prvom poschodí a jasne som počul zvuk odomykania dverí o poschodie vyššie. Nevidel som ju vkročiť dnu ale stihol som spozorovať dvere, ktoré sa za ňou zabuchli. Vtom som si uvedomil absurditu celej situácie. Do práce budem meškať minimálne 20 minút, a aj to len v tom lepšom prípade, ak chytím do 5 minút električku alebo autobus. Stojím tu na schodoch a ani som nemal možnosť vidieť jej do tváre. Rozhodol som sa zazvoniť. Nie, to je hlúpe. Čo sa spýtaš? Čo jej povieš? Tak som minútu nehybne stál na schodoch, kým mi neprišiel na um nový nápad. Rýchlymi pohybmi som si obšmátral každý kúsok oblečenia. Hľadal som moju vizitku. Ako daňový poradca som ich nosil vždy pri sebe. Len tak. Pre prípad potreby. Víťazným gestom som ju uchopil do pravej ruky a vykročil som smerom k jej dverám, odhodlaný zazvoniť. Na zvončeku stálo: Ján Kupecký. Odhadol som, že sa jedná o jej otca, predsa nemôže byť vydatá, keď kvôli nej prídem neskoro do práce. Neviem, kde sa vo mne našla tá odvaha, ale naozaj som zazvonil. Otvoril mi vysoký, pohľadný, no veľmi rozrušený muž.
- „Čo chcete?“
- „Dobrý deň, ehm, hľadám slečnu, alebo pani Kupeckú.
- „O čo sa jedná, ste z polície?“
- „Nie, kdeže, som daňový poradca (podal som mu vizitku) a naša spoločnosť ponúka...“
Ani som nestihol dopovedať a muž hlasne skríkol:
- „Eva?? Kde si? Toto je on? To je ten tvoj nový objav?“
Počul som z diaľky jej hlas, blížila sa k dverám. Bola krásna.
- „Dobrý deň, Kupecká. O čo sa jedná?“
- „Nehraj to tu na mňa, je to on?“ – silno ju potiahol za ruku a z očí mu šľahali blesky.
Nevedel som ako vysvetliť nedorozumenie, ku ktorému došlo, stál som tam ako stĺp, kým oni na seba kričali. (nekrič na je to on? mňa vypadni z môjho bytu už som no tak priznaj sa ti vravela ty špinavý smrad komu takto vravíš? podliak kurva zmizni buď ticho vyser si zabijem ťa ty handra oko čo na šľapka mňa dvíhaš hlas).
Stále som tam stál, bez možnosti vysvetliť, kto som. Odhadol som to na dve minúty, pokiaľ som sa tam nehybne pozeral na tie dve postavy ako sa navzájom osočujú a ukazujú si prsty do tváre. Nikdy som nepočul toľko rozmanitých nadávok, keď som sa tak zamyslel, nikdy som nevidel dvoch ľudí takto na seba kričať.
Dvere sa zabuchli a stále som tam stál. Síce sa mi podarilo dostať moju vizitku do toho bytu, ale nedostal som šancu čo i len prehovoriť, čo i len zažiť trápne faux-pas. Hlasy v byte neutíchali. Nepočul som konkrétne slová, len nesúvislé zvuky, ktoré sa dali identifikovať ako hlasy tých istých osôb, s ktorými som mal pred malou chvíľou to potešenie. Akoby mi nohy skameneli, nepohol som sa zo svojho miesta. Vo vnútri bytu to stále vrelo. Konečne som sa odhodlal rezignovať a privolal som si výťah. Usúdil som, že asi bude niekde veľmi vysoko, keď som ho začul pohnúť sa. Moje čakanie sprevádzali stále silnejúce nekonkrétne hlasy dvoch ľudí spoza bielych dverí po mojej pravici.
Odrazu prestali. Hrobové ticho. Na chvíľu som zmeravel, nedokážete si predstaviť, aký to bol zvláštny pocit, natiahol som ucho k dverám a naozaj som nepočul ani hláska. Spomenul som si na časy, keď sme počúvali susedov s lievikom priloženým na uchu, no tento krát mi to akosi neprišlo vtipné. Snažil som sa najviac ako to išlo, ucho som mal nalepené na dverách, no skutočne zavládlo ticho, ktoré by sa dalo krájať. Výťah stále neprichádzal a ja som vtom momente zreteľne začul za dverami rýchle kroky, ktoré stále silneli. Zľakol som sa a trielil som schodmi o dušu preč. Ako som sa približoval ku vchodovým dverám, začul som silné buchnutie dverí na druhom poschodí a svižné a hlučné kroky po schodoch. Niekto ma prenasledoval. Nepoznal som síce túto štvrť, ale zabočil som automaticky doprava a dal som sa rýchlym behom vpred. Nemal som čas obzrieť sa, utekal som z celých síl, ako keď človek uteká v snoch a má pocit, že má ťažké nohy. Za tretím kríkom v poradí (tým kríkom, čo sa nachádza tam pri tom žltom dome, na ktorý si síce nepamätám ale určite tam taký je) som zbadal zastávku električiek a len tesne som stihol nastúpiť na električku neznámeho čísla. Poobzeral som sa okolo seba, všetci na mňa civeli pohľadmi ako by som bol vrah, spotený, strapatý. Všetci sa mi zdali podozriví, vedel som, že niekto z nich ma sleduje. Skryl som sa za (ako to povedať, ak poviem tlstejšieho tak ho urazím, ak ho označím za človeka pri sebe tak to bude ešte slabý odvar, no proste skúste si ho predstaviť, plus vynásobte tromi) pána, a modlil som sa, aby som nebol odhalený. Nevedel som, prečo sa mám skrývať, nevedel som, prečo som práve ja ten hľadaný. V tom momente som si ani neuvedomoval, čo sa odohralo v tom paneláku. Vystúpil som na zastávke neznámeho poradia, neznámeho názvu. Dokázal som zachovať chladnú hlavu a pozrel som si cestovný poriadok na zastávke. Na moje potešenie tu stojí električka, ktorá ma dopraví domov.
Po pár minútach som sa už viezol smerom k Hviezdoslavovej. Nesedel som síce na obvyklom mieste ako každé ráno pri ceste do práce a ako zakaždým, keď som smeroval z práce domov. Pri vystupovaní som sa ešte pre istotu uistil, že mi nie je nikto v pätách a vyrazil som k svojmu bytu. Nemôžem povedať, že som bol úplne kľudný, ale postupne to opadlo a pri odomykaní vchodových dverí som vybuchol od smiechu. Všetko mi prišlo smiešne. To, ako som sa neodhodlal na ňu v autobuse pozrieť, ako som ju potom sledoval, ako som jej chcel ponúknuť služby daňového poradcu, načo by jej asi tak boli, ako som sa cítil trápne keď som zazvonil, ako som dnes v konečnom dôsledku neprišiel do práce a šéfovi už idú určite prasknúť nervy, kde zase trčím a keď som si spomenul, ako som utekal, hoci som nevedel pred kým, hoci som nevedel či vôbec musím utekať, takmer mi spadla taška od mohutného smiechu. A prečo som vlastne utekal? A prečo som nešiel do práce? Nedalo sa to vydržať, cestu výťahom som okorenil susedom hlasnými výbuchmi, ktoré by zobudili aj mŕtveho. Keď som si spomenul, že si musím nájsť zajtra nejakú výhovorku šéfovi, pod touto predstavou som takmer netrafil kľúč do zámku, tak som sa zmietal v kŕčoch. Poviem mu, že som mal hnačku. Alebo že ma uniesli mimozemšťania, ten bude peniť! Otvoril som dvere, zavesil kabát na vešiak, vyzul sa, pohodlne sa usadil v kresle a vzdychol si, aký bol dnes vtipný deň.
Zazvonil telefón.