Čosi mu vŕtalo hlavou
Pohodlne sa usadil v kupé zeleného vlaku. Dlhého. Niečo mu stále vŕtalo hlavou a odkedy nastúpil do vlaku sa mu to zdalo čudné. Nevedel ale čo. Hovoril si, počkaj, veď na to prídeš, niečo tu nehrá. Na ďalšej vlakovej zastávke vlak prudko zabrzdil (myslíte si že Bratislava – Vinohrady, ale tento krát som vás nachytal, nebolo to tam). Vagón sa pomaly zapĺňal a nakoniec aj on nezostal vo svojom kupé sám. Vstúpila žena. Spýtala sa, či si môže prisadnúť, či je tu voľné. Milan si zdvihol svoju tašku z vedľajšieho sedadla a pohotovo si ju jedným švihom uložil na ten priestor nad hlavou, kam sa odkladajú tašky, keď vstúpi krásna slečna do kupé, ten priestor, ktorý neviem pomenovať správnym slovom, pretože som aj ja trochu znervóznel z prítomnosti slečny, lebo som sa na chvíľu vcítil do Milanovej kože, a viem, že aj on nevedel na to prísť ako sa tomu priestoru hovorí. Držiak to nebude. Keď dopremýšľal (resp. po tom ako som ho k tomu v prvých vetách donútil), ešte raz sa pohodlne usadil v kupé zeleného vlaku. Dlhého. Niečo mu stále vŕtalo hlavou a po chvíľke uvažovania zistil, že zase netuší, čo by to len mohlo byť. Slečna si prešla rukou vo vlasoch, sedela pokojne, no pôsobila akosi nervózne. Nevedela, čo má robiť s nohami, či si ich skrčí, alebo vystrie, či sa trochu pootočí do strany. Milan ju nenápadne pozoroval v odraze veľkého okna. Zapáčila sa mu. Nevedel či tá, čo sa leskla v odraze okna, alebo tá čo sedela oproti nemu. Boli si veľmi podobné. Keď po piatich minútach zistil, že sa jedná o tú istú osobu, poškrabal sa po líci a v duchu sa zasmial, aký je tento svet malý. Prihovoril sa jej. Jednoducho. Tak ako sa prihovárajú jemu slečny, ale slečny, pri ktorých si v duchu stále hovorí, že dúfam, že sa mi táto neprihovorí. Spýtal sa na cestu. Po počiatočnej nervóznej chvíľke, kedy okomentovali všetky meteorologické dáta od výmyslu sveta, tlak, vietor, mraky, teplotu, povodne, dokonca boli v istom momente donútení siahnuť aj na tému vplyvu tohtoročných zrážok na úrodu poľnohospodárov, pri ktorej sa obaja cítili obzvlášť trápne, sa nakoniec dali do plynulej reči. Mali pred sebou ešte 3 hodiny spoločnej cesty, pretože bývala vo vedľajšom meste, tak prečo si neskrátiť čas príjemným rozhovorom? Lucia bola študentkou medicíny. Ďalšie informácie nie sú podstatné, aj tak by som ich mohol kedykoľvek zmeniť. Kedykoľvek. Možno by sa Lucia stala Veronikou. Možno dinosaurom. Keď prišiel čas ísť, rozlúčili sa, a Milan síce ostýchajúc ale podal Lucii vizitku, vraj nech sa mu ozve, keby šla niekedy týmto vlakom, že by si rád skrátil cestu rozhovorom s ňou, než počúvať dokola tých dedkov, ktorí spomínajú len to, aká bude tento rok slabá úroda kvôli dažďu. Zdala sa mu táto situácia nanajvyš trápna, ale Lucia sa usmiala a povedala, že sa určite ozve, že sa cítila príjemne. Milan sa pohodlne usadil v kupé zeleného vlaku. Dlhého.
Po dvoch týždňoch (kedy Milanovi spôsobovala istá vec nespavosť) mu prišla smska. Nebola to Lucia. Tá sa ozvala až po troch týždňoch na jeho veľkú radosť. Dohodli sa, že sa stretnú v prvom vagóne. Neprišla. Milan sa márne pozeral von oknom, na nástupišti už nikoho nebolo a vlak sa už pohol. Prišlo mu to veľmi ľúto, tak veľmi sa tešil, tak veľké nádeje do toho vkladal, tak s netrpezlivosťou ju čakal. Zrútil sa mu svet. Nevedel sa pohodlne usadiť v kupé zeleného vlaku. Dlhého. V kútiku duše dúfal, že príde, že takéto veci sa normálne dejú. Vlak sa rýchlo rútil a na ďalšej zastávke prudko zabrzdil. Vstúpila žena. Spýtala sa, či si môže prisadnúť, či je tu voľné. Milan si zdvihol svoju tašku z vedľajšieho sedadla a pohotovo si ju jedným švihom uložil na ten priestor nad hlavou, kam sa odkladajú tašky, keď vstúpi krásna slečna do kupé, jeee, veď to si ty Lucia, a ja som myslel, že nepôjdeš týmto vlakom, zabudol som, že nastupuješ na tejto zastávke. Lucia sa len usmiala, pomyslela si, či je Milan úplne šiši alebo to len hrá scény. Po úvodnom zhrnutí najbližšej predpovede na dva týždne sa cítili opäť ako ľudia a zelený dlhý vlak sa rútil ďalej. Ani si nevšimli, ako rýchlo ubehla cesta, ako rýchlo ubehli ďalšie tri týždne a ako sa zmenila predpoveď na ďalší mesiac. Dokonca si ani nevšimli, že medzitým šli aj červeným, nie až tak dlhým vlakom. Keď bol Milan v Luciinom meste, navštívil ju, keď bola Lucia v Milanovom meste, tak ho navštívila ona. Po čase aj zabudli, že sa spoznali vo vlaku. Pripadali si ako kamaráti z detstva, ako kamaráti, ktorí sa mečujú a vysedávajú v bunkri v korune stromu, takmer si Milan vedel predstaviť, že ju už niekedy ťahal za vlasy a pozeral sa jej pod sukňu za sprievodu jej výkrikov, že to povie učke. Zistili, že majú toho toľko spoločného, že to nemôže byť pravda, aby sa náhodou spoznali cestou vlakom. Milan si Luciu veľmi obľúbil, keď sa v hĺbke duše zamyslel, vedel, že Lucia je jeho najlepším kamarátom, nikdy ich síce nemal toľko aby, mohol skonštatovať, ktorý je ten pravý, ale nebol to nikto z jeho detstva, nikto z jeho spolužiakov a dokonca to ani nebol muž. Lucia mu bola vždy ochotná pomôcť, keď potreboval poradiť, keď sa chcel vyrozprávať, keď potreboval počuť milé slová. Ďakoval Bohu každý večer, za to, že ho obdaril toľkým šťastím. Dni, týždne a mesiace ďalej plynuli a Milanovi stále niečo vŕtalo v hlave. No nevedel čo.
Pohodlne sa usadil v kupé zeleného vlaku. Dlhého. Vedel, že Lucia nastúpi na ďalšej zastávke a tak sa vždy len pousmial nad tým, aký bol vtedy hlúpy, keď na to zabudol a očakával ju prv. Odložil si tašku (samozrejme už skôr než mala prísť druhá zastávka, aby to nevyzeralo, že ju neočakával) do priestoru nad hlavou, ktorý stále nevedel správne pomenovať. Vlak prudko zabrzdil. Po Lucii ani stopa. Márne sa jej snažil dovolať, márne sa vykláňal von oknom v nádeji, že ešte zastaví rušňovodiča, keby ju vidí v diaľke dobiehať. Nevedel prečo dnes neprišla, veď boli dohodnutí. O tri týždne jej taktiež nebolo. Neozývala sa mu, nevedel ju nikde nájsť. Ani sa mu o nej nesnívalo.
Keď sa mu doktori snažili vysvetliť, že sa táto choroba nedá liečiť, len potláčať tabletkami, že už sa mu tí ľudia nebudú zjavovať, slza sa mu skotúľala po líci, keď si uvedomil, že už ju neuvidí. Doktori ho ubezpečili, že sa tu o neho dobre postarajú, vraj takto to bude lepšie.
Ale aspoň jednu vec vyriešil. Už vedel čo mu celý ten čas vŕtalo hlavou.