Muž s červenou taškou
Kráčal rýchlo.
Už ráno si vravel, že dnes v práci sa mu nebude dariť, takéto dni v poslednej dobe prichádzali stále častejšie, potrebuje si oddýchnuť a to hneď. Budík si síce tentoraz nezabudol večer nastaviť, no ráno ho aj tak vypol až na tretí krát, až o polhodinu neskôr ako plánoval. Pobyt v kúpeľni (po vymočení v záchode) skrátil len na opláchnutie unavených očí studenou vodou, umytie rúk citrónovým mydlom Dove a z raňajok tento krát nebolo nič. Rozlúčil sa s manželkou, ktorá mu, ako každé ráno, upravila kravatu a povedala, Peter, nepríď dnes neskoro, chcela by som sa večer porozprávať o tej dovolenke, ktorú som si vyhliadla v katalógu a bla bla bla, vedel, že najradšej by zostal vo firme aj cez noc, aby jej nemusel rozprávať, že jeho láska k nej už dávno vyprchala a že ju nemiluje, priam sa mu hnusí. Alebo nie, keď sa tak zamyslel, povedal by jej to surovejšie, keď už niečo povedať, tak nech to už stojí za to. Povedal by možno, že v noci tajne onanuje, lebo ho už nevzrušuje, alebo niečo na tento spôsob.
V zápche na Štúrovej ulici si niekoľko krát ponadával, ukázal prstom (tým stredným) na motorkára ktorý sa na križovatke pred neho vopchal . Naozaj nemal náladu stráviť ďalší hnusný deň s kolegom Mirom v tej zapáchajúcej diere, v práci. Otvárajúc dvere, už z diaľky na neho mával šéf s nejakými papiermi, ktoré včera nestihol vyplniť, aj keď zostal v kancelárii o dve hodinky dlhšie. Pohľadom prebehol po miestnosti, ako vždy mu oči zastali na kolegyni, ktorú si neraz cez obednú pauzu predstavoval nahú. Miro mal svoju miestnosť hneď vedľa jeho dverí, a tak bolo počuť každé jedno slovko, hoci sa snažil z celých síl prísť čo najtichšie, aj tak ho Miro zbadal. Po úvodných povrchných pozdravoch a výmene informácií o tom, ako hral včera Manchester s Barcelonou, si konečne mohol sadnúť do kresla aby sa chtiac-nechtiac pustil do toho. Miro, ako typický otravný kolega mu už klepkal na dvere či môže vstúpiť a tak ho vyrušil, že sedenie v kresle muselo počkať na potom. Vždy si myslel, že klebetné sú ženy, až kým nespoznal Mira.
„Čo Peťko, ako? Nejaký si podráždený, čo?“
„Ale Miro, nechaj ma prosím ťa, zas som tu bol včera do deviatej, neznášam to tu, ešte aj ty ma hneď z rána ideš buzerovať.“
„Prosím ťa nerob scény, prišiel som ti niečo povedať, neuveríš čo sa včera stalo!“
„Čo sa už len mohlo stať? Pretiahol si Kristínu?“
„Ale hybaj, tú? Nie, oná, jak sa volá, tá odvedľa, blondína, no, veď vieš, tá s tými veľkými očami...“
„Hej viem, no čo s ňou?“
„No tak to sa podrž, Peter. Včera večer ju našli mŕtvu v jej dome, fakt neklamem, bolo to aj v správach ráno, že vražda asi, tak povedala polícia, som to pozeral, nekukaj tak na mňa, fakt hovorím pravdu.“
„A prečo? Kto to mohol spraviť a prečo práve jej, určite neklameš?“
„Jaj neser ma, prečo by som klamal, hej počuj a vraj sa už vie kto bol vrahom.“ - odvetil mu Miro nahnevaným hlasom.
„Kecáš, veď sa to stalo len včera, ako by to mohli vedieť, neblbni.“
Peter sa na chvíľu zamyslel, na čo konkrétne si spomína, keď sa mu vyjaví jej tvár, nuž, bola pekná, aj po nej občas očkom prebehol, teda sústredil sa na určité partie, veď predsa na čo má oči (túto vetu si pripravoval pre prípad, že by odhalila jeho pohľad o 30 cm nižšie ako by sa malo po správnosti na kolegyňu pozerať) . Vytiahol z tašky včerajšie Hospodárske noviny a zaujala ho titulka o tom ,v čom je problém rozširovania kolektívnych zmlúv. Vtom o prerušil akýsi hlas, dôverne známy.
„Peter! Hej! Ja som stále tu, s tebou to nič nespravilo? Je ti to úplne jedno, alebo o čo ti ide?“
„Prepáč Miro, na chvíľu som sa zahľadel, jasné, že ma to šokovalo, ešte sa mi tomu stále nechce uveriť, že by toho bol niekto schopný, veď čo také spravila, prečo ju zabili?“
„Neviem, ale vieš čo sa povráva, že polícia už má páchateľa a šéfko mi dnes vravel, že už sa vie kto to bol. Vieš ako som ti minule hovoril o tom chlapíkovi?“
„O ktorom?“
„No veď vieš koho myslím, toho, čo ho stále cez obednú pauzu stretávame, ten tlstejší, čo sa tak smeje.“
„Kto? Fakt neviem koho myslíš.“
„Čo si úplne na hlavu, veď ten čo, počkaj ako ti ho opísať...ten, čo mal tu aférku s Monikou.“
„Počkaj, myslíš toho kučeravého?“
„Nie, bože, veď čo si už úplný mešuge, ten, čo sa tak rehoce a kašle pri tom, ten s červenou taškou.“
„Ten s červenou taškou?“ – zhrozil sa Peter, lebo tohto fakt nečakal. „Fakt ten s červenou taškou?“
„Hej však ti vravím, že ten, čo mal aférku s Monikou“
Toto Petra natoľko šokovalo, že si musel sadnúť a chvíľku predýchať. V tej chvíli čakal asi všetko, ale muža s červenou taškou nie. Ruky sa mu zrazu potili, bolo toho na neho asi priveľa. Nemal v obľube svojich kolegov, hoci Miro bol vždy priateľský, ale muža s červenou taškou mal veľmi rád, hoci jeho meno nevedel, ale pri obedoch sa s ním často rozprával o ženách, o futbale a o tom prečo majú aj muži bradavky a ešte si spomína na rozhovor o tom, prečo mužom vždy ráno stojí a prečo bol Rooney v ofsajde a prečo človek grgá a kde sa berie ten vzduch, keď si prdneme. Zrazu zmenil svoj pohľad na tohto príjemného muža, začal sa mu hnusiť, cítil nenávisť voči tejto beštii, pomyslel si, že by mu asi rozkopal rozkrok, keby ho pri tom pristihne. Nikdy takúto nenávisť nezažil, najradšej by si kúpil revolver a vystrieľal by celý zásobník do jeho tváre, aby sa mu pomstil, ba nie, kúpil by si lano a škrtil by ho, kým by nevydýchol posledný krát, alebo nie, mám to, spravil by to tak, ako to minule videl na Discovery, priviazal by ho o stenu a nechal kvapkať vodu na hlavu, vraj to po čase začne strašne bolieť a človek tak trpí viac ako keby ho len uškrtili, áno, takto by sa mu pomstil. Z obľúbeného kolegu sa právom stal zrazu objekt nenávisti, bolo mu z neho na zvracanie, nikdy by si to o ňom ani nepomyslel, že bude toho schopný, síce vždy sa vraví, že nikdy by si človek nepomyslel o svojom kamarátovi alebo blízkom, že je vrah, hoci ním bol. Ako to len mohol? Prečo to spravil? Čo to je za zver, zabiť vlastnú kolegyňu, ona si to určite nezaslúžila, veď ju ani nepoznal, ako to že ju zabil, to je všivák, určite ju chcel pretiahnuť a keď sa mu nepodvolila tak ju zabil, hnus len na to pomyslieť. Najradšej by som ho...
„Peter? Ešte stále som tu, čo si tak zmĺkol?“
„Miro, a fakt ten čo nosí tú červenú tašku a sa tak smeje, fakt ten?“ – stále tomu Peter nechcel uveriť.
„Hej Peter, to som sa dozvedel od polície, keď vyšetrovali, kto má aké alibi, a že ten s červenou taškou, ten chlapík, tak ten to určite nebol!“