Ovocný sad
Bolo pokojné dopoludnie a vzduch voňal karamelkami. Mladý Tóno Hrdús práve cúval embéčkou do garáže, keď sa to z ničoho nič stalo. Na policajnej stanici vybuchla dvojplatnička. Poviete si, je tam toho, ale máte pravdu, čo je na tom? Tóno vypol motor a počúval pozorne ľavým uchom hluk na ulici. Čo sa to tam do pekla deje? Ráznym krokom zamieril k bráne, odhodlaný vzoprieť sa a postaviť sa tvárou v tvár zločinu (bol by potom ospevovaný v novinách ako miestny hrdina, ktorý vzal spravodlivosť zákona do vlastných rúk) a so zaťatými päsťami zvrieskol na neznáme tváre - vypadnite odtiaľto, kurvy špinavé! Deti sa naľakali, schytili hokejové bránky nad hlavy a trielili o ulicu ďalej. Vo vedľajšom dome pozerala suseda Milka rannú dávku telenoviel, keď sa nečakane zatiahla obloha a z oblakov sa vytvarovala tvár diabla. Z neba sa ozýval mohutný hlas: "Nadišiel váš deň, pozemšťania!" Teda, to som si vlastne vymyslel. Bol to úplne obyčajný deň. Pre poviedku priam nevhodný. Dokonca sa hlavný protagonista, Slávo Voskovec, ani nepozná s mladým Tónom Hrdúsom.
Bolo pokojné dopoludnie a vzduch voňal karamelkami. Holuby ohrozovali rannou stolicou ľudí posedávajúcich na obrubníkoch. Slávo Voskovec sa pohodlne rozvalil v koženom kresle. Na stole húfy papierov, zbytky jedla, poloprázdna škatuľka cigariet a farebné kruhy od šálky s kávou. To zas bude dlhý deň. Vo vedľajšej kancelárii hlučne telefonoval jeho šéf (zachytil len útržky rozhovoru - počkaj, ja mu to vytmavím, zabijem ho, ako?, ten Slávno si to vypije, čože?, ja to tu môžem zabaliť, cirkus je to, babráci všivaví), rozhadzoval rukami, búchal do stola a na čele sa mu zväčšovala žila. Ticho pred búrkou. Každý sa v ten deň sťažoval, ako ho bolia nohy, každý sa sťažoval na každého, Slávov mobil vibroval na stole, do krista tam, stále niekto otravuje.
„Dobrý deň, tu Horváth, Nemocnica svätého Martina, hovorím s pánom Voskovcom?“, prekvapil ho chladný hlas.
„Hm, áno, čo sa stalo?"
„Vaša žena Linda, priviezli ju pred chvíľou k nám do pôrodnice, prosím vás, poponáhľajte sa, chce vás vidieť, je v kritickom stave."
Hlas v telefóne stíchol. Slávo sa chvíľu prehrabával vo vreckách a hľadal žuvačky. Vždy po káve na ne mával strašnú chuť. „Čo som to chcel?" - zamyslel sa na chvíľu a prehadzoval si novo nazbierané sliny v ústach sprava doľava. A zľava doprava. "Ach áno, Linda!"
Prečítal si ešte športovú prílohu zo včerajšieho dňa a trielil do auta. Z diaľky k nemu doliehal vreskot nahnevaného šéfa a štartovanie motorovej píly prerušované zvukom prelievania vody z pohára do pohára. Zabuchol dvere na aute, jebol album Nevermind od Nirvany do autorádia, vypiekol na plné pecky a uháňal ulicami k nemocnici, ktorá bola na druhom konci mesta. Uviaznutý v preplnenom meste uponáhľaných áut. "Pohnite sa, pičúsi!!" - reval cez otvorené okno na vozidlo autoškoly (a ukazoval známe gesto). Potili sa mu ruky. Ževraj ponáhľajte sa, je v kritickom stave. Čo to do pekla znamená? Umiera? Je ohrozené dieťa? Prekliati lekári. Ach Linda moja milovaná, keby som sa ti len viac venoval, čo keď prídem neskoro?
Bolo pokojné dopoludnie a vzduch voňal karamelkami. Slávo Voskovec si v tej chvíli uvedomil, akí si boli s Lindou v poslednej dobe vzdialení. Neprehovorili ani slova, neusmiali sa na seba, jeho chlad musel byť cítiť na míle. Mlčky si predstavoval dlhé jesenné večery, kedy sa spytoval sám seba či ju miluje rovnako, ako keď sa spoznali - keď pozerali na hviezdy, keď sa jej dotýkal dlane a cítil triašku, keď sa prechádzali bosí po zarosenej tráve a hádzali si ich steblá do vlasov, keď sa schovávali pod lístie a nechával jej tajné odkazy v schránke, keď nemohol spávať pri predstave, že ju zajtra uvidí, keď si prial zaspať, aby mohol o nej tajne snívať, keď ju márne túžil stretnúť na neočakávaných miestach (pre ňu), keď si predstavoval, čo by len tak mohla práve teraz robiť, myslí na mňa alebo som len naivný? Na chvíľu zavrel oči a videl ju za čias, keď boli mladí, nahí, keď objímal perinu, ach aká je len skutočná tá predstava. Schovávali sa za stromy, skákali v kalužiach, rozmazávali olejové farby po tvári a kreslili si prstom na chrbty písmenká, sedeli v parku a triasli sa od zimy, hádzali kamene do jazera, pozerali sa do tváre a hrali, kto dlhšie vydrží bez smiechu (vždy vyhral). Ako ju len dokázal hodiny čakať a potom hovoril, že ahoj Linda, šiel som práve úplnou náhodou okolo..., ako si uhýbali pohľadmi (dúfam, že ma nevidela), rozptlývali nad hodnotou poézie a neprajnosti osudu. Áno, kúpime si obrovský dom s veľkým psom a dlhou alejou ovocných stromov, budeš maľovať obrazy a ja ti budem do toho hrať na klavíri, budeme navždy svoji, veď my k sebe patríme!
Tie časy však boli dávno preč. Manželstvo mu začalo krachovať zhruba pred rokom a pol. On, večne unavený z práce, ona, zamyslená a opustená. Ich odcudzenie si museli určite všimnúť všetci susedia (i poštár), Linda dokázala stráviť hodiny v ovocnom sade, celé týždne, sediac pod obrovskými jabloňami, sama, nemilovaná, bez citu. Polievala ich, akoby to boli tropické rastliny, česala ich, rozprávala sa s nimi. So Slávom nebola reč. Dokonca ho to prekvapilo, keď zistil, že čakajú dieťa. Kedysi by sa tešil, budeme mať rockera, nie počkaj, futbalista to bude, alebo dobre, malá princezná! "Bože, aký som len idiot, mal som s tým niečo robiť skôr, prosím Linda, odpusť mi!" - hrýzlo ho teraz svedomie.
Bolo pokojné dopoludnie a vzduch voňal karamelkami. Mladý Tóno Hrdús si práve leštil vercajch, keď sa to stalo. Na policajnej stanici opravovali dvojplatničku. Z oblohy zleteli vtáci, posadali si na okno nemocničnej izby a za zvuku rinčiacich kolies sa prizerali na rutinne odvedenú prácu lekárov. Po schodoch utekal muž v prepotenej košeli. Keď vtrhol do izby svojej milovanej Lindy, zem bola pokrytá lístím a úlomkami konárov. Hlavný lekár vykúzlil úsmev a pošepkal, že všetko je už v poriadku. Ležala pred ním, v rukách mala obrovský košík sladkých jabĺk. Červených.
Letná odroda.