Už sa neuvidíme
Už sa neuvidíme
Kar sa im vydaril. Rodina zosnulej sa pokojne najedla. Otvorilo sa vínko, každý si ochotne doprial pár dúškov, niektorí aj tvrdšieho. Sedel som vedľa otca po jeho pravej strane a vedľa strýca Ľudvíka. Čašník nervózne pobehoval a rozdával rezne so zemiakovým šalátom. Chutili mi. Chvíľu som myslel na to, že by som rád predniesol slávnostný prípitok. Vždy som sníval o tom, že sa postavím, pobúcham vidličkou po pohári a všetky tváre sa na mňa zahľadia. Ale môj sen spočíval v tom, že by som v tej napätej chvíli vyslovil len jedno slovo. „Prípitok“. A napil by som sa. Určite by všetci na mňa zazerali, lebo očakávali rozsiahlu a dojemnú reč.
Nakoniec som sa neodhodlal prehovoriť pred celou rodinou. Prípitok mal môj otec. Poďakoval, pospomínal.
O hodinku sa všetci poberali domov.
Lúčil som sa s každým asi tri krát, lebo som bol nadšený, koľko nových ľudí som spoznal.
„A ty tiež odchádzaš?“ – spýtal sa ma strýco Jano typickým stredoslovenským prízvukom.
„Hej, musím ísť dnes domov, rád by som zostal ešte pár dní, ale zajtra brigádujem.“
„Vezmem ťa na stanicu autom.“ - ponúkol sa mi bratranec Martin, jeho syn.“
„O ďakujem, to by si mi veľmi pomohol, príď, čo ja viem, okolo šiestej pre mňa“
„Jasné, sedí vec.“
Chcel som sa teda naposledy rozlúčiť so zvyškom rodiny. Všimol som si však, že blízko mňa stojí len strýco Jano, ktorého som už predtým zdravil. Nakoniec, neuškodí mu pozdraviť ho ešte raz.
„Tak ahoj strýco, už sa neuvidíme, o štvrť na sedem mi ide vlak.“
„Ako už neuvidíme? Hádam dnes si myslel že sa už neuvidíme.“ – a smial sa kašľavo, že ma riadne dostal mojím neopatrným slovným zaobchádzaním.
Na druhý deň zomrel. Nikdy som ho už nevidel.
