Začal som mať ľudí rád
Začal som mať ľudí rád
Cítil som, že sa vo mne niečo mení. Začal som mať ľudí rád. Všetci sa mi zdali byť takí milí. Na železničnej stanici som sa prihovoril staršej pani banálnou otázkou.
„ Cestujete ďaleko?“
„ Ale, do Prievidze... To je otrasné počasie, všakže?“
„ No hej, ale aspoň nie je sucho, popolieva vám to úrodu.“
„ Kdeže synak, ja už som veľmi stará na okopávanie, kríže ma pobolievajú a tutok ma pichá v poslednej dobe. To je iné ako za mladi.“
Zamyslel som sa na moment čí starí ľudia nerozprávajú stále o tom istom. Bolo mi však v jej prítomnosti príjemne. Vtom som začul nejaký zvuk.
„ Uf, tá taška je sakramensky ťažká!“
„ Ja vám s ňou rád pomôžem do vlaku, nemusíte sa báť.“ – pohotovo som zareagoval na nepriamo vyslovenú prosbu a zároveň som sa v duchu zarazil. Aký si zrazu výrečný k cudzím ľuďom!
„ To by ste bol zlatý chlapec. Totiž synovec sa mi poranil pri kúpaní tak mi nemá kto pomôcť.“
„No vidíte, už má kto.“
Sľúbil som jej ochotne, že poslúžim aj pri vystupovaní, veď sme nakoniec cestovali do rovnakého mesta. Do Banskej Bystrice. Tam ma čakal prípoj do Zvolena. Mal som cestu domov naplánovanú do každého detailu.
Páčil sa mi ten rozradostený pohľad dámy s taškou. Spomenul som si na kamaráta, ktorý mi pred časom povedal , že všetko dobré pochádza z vnútra. Možno som bol prehnane nákazlivo sentimentálny len preto, že som už pol dňa precestoval vo vlaku a prihováral som sa stále viacerým osobám. Zamýšľal som nad mojim celoživotným konaním, bol som si takmer istý, že sa musím zmeniť v osobu pozitívne naladenú a odhodlanú šíriť všetko kladne nabité a doteraz hlboko ukryté niekde tam pod kožou vľavo hore.
Náhle ma prekvapil hlas tak prenikavo príjemný, až som zmeravel.
„Dobrý deň, kontrola cestovných lístkov.“
„Jasné!“ - ťukol som si po čele prstom a ukázal som jej ten zdrap papiera. Pani kontrolórka (ako som ju v tom momente nazval) sa ešte raz uistila či viem o prestupovaní v Bystrici na vlak do Zvolena. Pochopiteľne, že som vedel, napokon, celý plán cesty som mal podrobne rozpísaný na kúsok stránky vytrhnutej zo starého diára. Tváril som sa však veľmi vďačne za túto informáciu, ako keby mi práve v tej sekunde zachránila život. Usmiala sa na mňa a zamierila si to do ďalších vagónov vlaku. S podobnou otázkou pre ostatných cestujúcich.
Príroda, ktorá som pozoroval oknom ma upokojovala. Keby som pred hodinkou nevypil zalievanú kávu s mliekom, tak by som teraz s určitosťou podľahol spánku.
Zadumane som hľadel na nápis MIEST NA SEDENIE 88. Spomenul som si na vyhrážanie doktorky. Pri osemnásťročnej preventívnej prehliadke som si vymýšľal písmenká na tabuli. Vravím si každý deň: „Aký som len slepý, mal by som s tým niečo robiť.“
Áno, zrak mám zničený a doteraz by som nevedel s istotou prezradiť či tam bolo skutočne napísané práve to číslo.
Cestu striedal jeden tunel za druhým. Prenádherný zážitok len tak sa rútiť tmavou dierou pri rýchlosti 100 km/h. Ako malý som raz cestoval v kabíne rušňovodiča, kam ma otec, železničiar, s radosťou vzal. Siedme nebo. Ešte teraz mam živé spomienky. Preto viem odhadnúť, že rýchlik sa rúti touto rýchlosťou. Videl som to tomu rušňovodičovi – hrdinovi na tachometri.
Vlak zastavil v Banskej Bystrici. Pomohol som tej pani s taškou.
„Ďakujem veľmi pekne, ste zlatý, že ste mi tak ochotne pomohli.“
Pozrel som na obrovskú tabuľu nad mojou hlavou. Hrôza. Hnev. Odstrašujúci nápis. Vlak do Bratislavy - MEŠKANIE 25 MINÚT. Najhoršia správa dňa. Netrpezlivo som pobehoval po nástupišti a mal som sto chutí rozkopať lavičku. Nádej, že stihnem expres vo Zvolene, sa vytratila. Zavolal som mamine (veď komu inému by som mal v takejto situácii) a povyzvedal som od nej všetky autobusové spoje z Levíc, Zvolena i Bystrice. Ešte, že vie narábať s počítačom a vyhľadať to na internete.
Vlak nakoniec meškal až štyridsať minút. Vystúpil som vo Zvolene. Najbližší a jediný autobusový spoj domov mi išiel až o desiatej, teda o dve hodiny. Paráda. Čo budem teraz robiť. Pri niekoľkoposchodovej budove označenej ako technická univerzita som oprel bicykel (ako som si zvykol hovoriť, proste som sa vymočil do kríkov). Päť korún za použitie záchoda v staničnej budove mi pripadalo veľa, najmä keď som nemal pri sebe drobné.
Dve hodiny sa tiahli ako storočie. Sedel som v neosvetlenej časti stanice, kde bolo označené číslom dva moje nástupište. Neznesiteľne tam smrdeli močky. Po stenách stekala dažďová voda. Prihovoril sa mi akýsi bezdomovec. Po chvíli odišiel.
„Hurá, zostáva mi už len hodinka.“ – pomyslel som si.
„Neviete náhodou či ide niečo do Prievidze teraz?“
„Hej, hej, o trištvrte.“
„Môžem si prisadnúť?“
„Kľudne.“
Najbližších tridsať minút som sa dozvedel takmer všetko o jeho živote. Je kamiónista, trčí tu už hodinu a nemôže sa dostať domov, akurát má týždeň voľna a potreboval si niečo vybaviť v Bystrici. Je rozvedený, má tri deti, bude si musieť asi vziať taxíka. Aspoň som mal príležitosť spýtať sa na život na cestách, zážitky, starosti. Prišiel jeho autobus. Chcel som mu pri pozdrave podať ruku ale on sa už tlačil do autobusu. V tej chvíli som už pre neho neexistoval. Potreboval len zabiť čas, tak sa im prihovoril. Teraz som pre neho nič.
Prišiel konečne aj ten môj expres.
„Študentský do Nitry si prosím“ – rokmi otrepanou frázou som vstúpil do dverí.
„Do Nitry?“
„Áno tam“
„Preukážku?“
„Túto mám od SADky ako študent strednej školy.“
„Si robíte srandu, to čo je?“
„No čipová karta na mestskú dopravu a na zľavu na prímestské autobusy, veď.“
„No určite, to bude celý lístok teda“
Vzdychol som nahlas ako som dokázal aby som dal najavo svoj nesúhlas. Nepomohlo. Už sa lístok tlačil. Jediným tlačítkom dokázal zmeniť cenu zo 75 korún na 150 korún. Zahmlilo sa mi pred očami.
„Nech sa páči“ – s pohŕdavým sarkazmom v hlase som podal peniaze.
Najradšej by som mu jednu vylepil, tie peniaze aj tak nejdú jemu, a je desať hodín večer, nikto nebude kontrolovať práve jeho autobus. Nedokázal prekusnúť to, že si nejaký stredoškolák dovoľuje pýtať u neho študentský lístok. Zaťal som zuby, sadol som si a musel som sa neprekonateľne kontrolovať aby som tam nevybehol a nevynadal mu do očí všetko, čo som mal na srdci. Preklínal som každého. Otravnú tetu s taškou, meškajúci vlak, kamiónistu, šoféra autobusu.
Začal som mať ľudí rád.
Kedysi.
...krutá pravda...
(rose, 2. 8. 2011 14:18)