Zachce sa mi skríknuť svetu
Zavrel som oči.Po tisíci krát sa mi objavil ten istý obrázok, ten, na ktorý som sa už dlhú dobu pokúšal zabudnúť.
Človek si riekne, nezatváraj oči, keď vieš, že to znova príde. Nedokážem to kontrolovať, prichádza to samo, zavše to príde nečakane, inokedy to robím úmyselne, hoci to tam vnútri spôsobuje bolesť. Takto to bolo aj dnes. Nepokúšal som sa zastaviť spomienky, nepokúšal som sa uvedomiť si, že kráčam krok po kroku, avšak nevediac kam. Niet takého miesta, kde by som mohol s čistým svedomím utrúsiť slovka, že tu rozkvitne moje šťastie. Spoznal som stovky miest, stovky ciest, potôčikov, spoznával som krásy prírody, rozprával sa v duchu tajne so stromami, no ani toľká nádhera pred očami nedokázala vo mne vykúzliť radosť. Čím hlbšie sa zamyslím, tým väčšej biedy v duši. Tu nepomôžu slová, lepšie mlčať, ako zasadiť zrnká smútku do iných tvorov vôkol. Ak už na kraji pier vysloviť som sa odhodlal, čo mi dušu trápi, čo by jej po vôli bolo vyriecť, čo by jej balzam nádeje prinieslo, len placho zdržal som sa slova. Keby zmeniť sa dala všetká škoda mnou páchaná, kiež by vrátil sa čas, na chvíľku zastal, spýtal sa, čo by si chcel spraviť inak, čo i len malý kúsok pohnúť iným smerom, šepnúť odpustite mi, nuž len omylné stvorenie som, len neuvážene pomútilo mi niečo myseľ, odpustite, čo som schopný bol, spraviť inak, no nevykonal predsa som. Už už zachce sa mi rieknuť, vráť sa, to čo si tak náhle odišlo. Neodchádzaj teraz, počkaj týždeň, možno dva, len teraz nie. Ešte sekundu poslednú nech si vychutnám, aj tú budem roky preklínať, nekonči, zastaň, trvaj dlhšie, nech si ťa môžem uchopiť pevne. Trápenie počká, ešte posledné slova neboli povedané, ešte stále nádej máva, no uteká do diaľky. Ach čo sme si vzali, ani nestihli mi oči, zaplavené, uložiť si v spomienky.
Zachce sa mi skríknuť svetu, nie, to nie je pravda, robíš si zo mňa srandu, takto to predsa nemalo byť, nie takto. Oči zavreté, znovu ten istý obrázok. Nevymažem ho, niet na to lieku. Hľa zastavím sa, obzriem, vidím krásu čo cengotá sa za mnou, tie roky, dni, tie úlomky rozsypané na lúke, čo úsmev rozdáva, ten vzácny pud bytia. Obhliadnúc tieto zrnká šťastia, zaťažko sa hľadí vpred, kde úprimné je skazené, biela zrazu tmavne rýchlo, kde učíme sa smiať na povel. Kde po nohy zaplavený v rozliatom mlieku kričím, prečo práve ja? Azda niet šťastia, ktoré sadne na mňa a priviaže sa pevne, nepovie zbohom, nezabudni na mňa, na tie dotyky slov, ktoré tak teraz chýbajú. Nepohladia. Neobíjmu z celej sily. Nezaspia viac v lone, bo odplavené už iným podávajú dlaň. Nech. Nech len vzlietnu k nim, nech rozdávajú, čo sial som nežne. A tak kráčajúc smerom vpred vidím tie ich tváre, ich radosť, ktorá mi tak veľmi chýba. Darmo hlava pozerá sa späť, nohy plnia svoju podstatu. Takýto osud splieta mi cestu. Na čo sú nám školy, peniaze, hodnoty, keď človek stráca zmysel bytia. Prázdnota zachváti ho pazúrmi. I bojovať už nejde, vzoprieť sa, schopiť sily, zabudnúť. Hovorím si, takto to ďalej nejde, márne sa mi slová smejú, nedokážem vzdorovať. Zavše zavriem oči, vidím ju takú akú vídaval som dávno. Akú si ju budem pamätať.
Kráčajúc schodmi utieram si z tváre zvyšky soli, čo tiekla, hoci skončila v prázdne. Nohy, hoci ťažko, napredujú. Z výšky zdravím vtákov, tých beťárov, čo zrána budia zo spánku aj keď dlane po celú noc v zovretí vydržať spali. Kývam oblohe, čo rozžiarila deň, čo v noci zaplavila obzor svetielkami, ktoré sme sa snažili spočítať, no nebolo ich viac ako spomienok, ktoré sa vynárajú pri pohľade na ne. Ten mesiac, čo sprevádzal nás všade, ba i v rôznych kútoch sveta, vždy na nás hľadel z výšky. Z tej výšky, kde som teraz pozoroval svet. Vedel som, že niet cesty späť, že takto sa to vyrieši, že zabudnem, že nebudem viac kráčať obzerajúc sa späť, že nebude to viac bolieť, už nikdy viac, skočím, vzlietnem ako vták, no bez krídel. Kto vie, či niekto vyroní slzu za mnou, či si niekto spomenie, či si povedia, nežil nadarmo. Azda si niekto na sekundu spomenie na moju ubolenú tvár, ktorá nech sa snažila ako chcela, nedokázala to vysloviť perami. Snáď zanechal som niečo v ľuďoch, aspoň malý úlomok. Vietor mi odnášal posledné spomienky, ktoré som si vysypal na dlaň, hľadiac na ľudí podo mnou. Tých ľudí, ktorí netušia, že bytosť nad ich hlavami, hodlá sa naposledy prosiť o odpustenie, prejaviť ľútosť nad všetkými zlobami, ktoré spôsobila, skoncovať s tými vyblednutými pocitmi. Naposledy som sa pozrel smerom dole.
Zavrel som oči. Po tisíci krát sa mi objavil ten istý obrázok, ten, na ktorý som sa už dlhú dobu pokúšal zabudnúť.
Zhlboka som sa nadýchol.